TOP

Zoltán Mátyus: Ak chcem niečo zmeniť, dnes je ten správny čas

Príchod nového roka býva tiež časom predsavzatí, keď radi bilancujeme. Ale povedzme si úprimne, naozaj tento čas stačí k zmene života, návykov, väčšej rovnováhe a radosti? O svoje myšlienky sa s nami podelil psychoterapeut Zoltán Mátyus.

Dali ste si niekedy novoročné predsavzatie? Aké?

Pre mňa osobne nie je uchopiteľná myšlienka dať si novoročné predsavzatie. Mám skôr sviatočné predsavzatie poriadne si oddýchnuť a na konci bilancujem, či sa mi to podarilo. (úsmev) Ak chcem niečo zmeniť, dnes je ten správny čas. Ak dôjdem do bodu, že chcem mať niečo v živote inak, tak teraz je ten čas. Potrebujem dôjsť k vnútornému hladu a zároveň odrazovému bodu, keď preberám zodpovednosť, že chcem žiť inak. Hľadám polohu srdca, emocionality, čo by som rád v živote mal, čo by som do svojho života s láskyplnosťou rád vniesol a rozvinul. Pretože smerujeme k tomu, aby bol náš život bohatší a plnší.

 

Zvyknete sumarizovať prežité obdobie?

Čo sa týka sumarizácie, tú mám radšej. To aj často robievam. Je to také obhliadnutie sa, aké bolo toto obdobie, ktoré mám za sebou, čo mi dalo, čo by som si prial inak, čo vo mne rezonuje s vďačnosťou. Čo si povšimnem a vedie ma to k hlbokému kontaktu so sebou, so životom, s Pánom Bohom, do kontaktu s rodinou… Nazývam tieto pravdivé sebareflexie, že sú to „momenty navštívenia“. Mám rád tieto obhliadnutia a rád ich robím i spoločne s rodinou.

 

Sú novoročné predsavzatia dostatočnou motiváciou pre trvalú zmenu?

Priznám sa, mám radšej duševný kalendár než ten skutočný. Je to akýsi pevný bod, keď prídem do kontaktu so sebou. Bod, keď sa človek postaví za seba možno prvýkrát, možno verejne, možno si to žiada poriadnu odvahu. Takémuto bilancovaniu, „predsavzatiu“ verím a podporujem ho. Niežeby tie kalendárové neboli dobré, len im nepripisujem takú účinnosť a silu. Ale keď sa to napríklad spojí s duševným kalendárom, môže to byť dobré.

 

 

POZITÍVNA MOTIVÁCIA JE LÁSKYPLNÝ ZÁUJEM O SEBA

Uvedomujeme si v dnešnej uponáhľanej dobe, že na kvalitu života vplýva schopnosť žiť v telesnej, duchovnej i duševnej rovnováhe?

Myslím si, že si to málokedy uvedomujeme, kým nie je problém. A tu môže potom nastať druhý. Začneme byť síce motivovaný, ale negatívne. Aj to je lepšie ako predtým, ale… Pozitívna motivácia je láskyplný záujem o seba, ako mi je v mojom živote, ako chcem, aby môj život vyzeral, ako tráviť pracovný týždeň. Koľko zo dňa chcem venovať existenčnej zábezpeke a koľko rodine, deťom. A tu sa dostávame k otázke, že čo je to, čo dostávame do rovnováhy, a čo nám v živote uniká? Hľadáme láskyplný postoj, ako mi je v živote dobre. Veď on prišiel, aby sme mali život, a aby sme ho mali hojnejšie (Jn, 10, 10).

 

Ako môžeme na svojej rovnováhe pracovať? Kde začať?

Veľmi dôležitý je existencionálny dialóg. Ak nás tlačí potreba a my nevieme inak, dotlačí nás do nejakého spôsobu. Ale keď nás láka hodnota, tu už vedieme dialóg, rozhodujeme sa. Často nerobíme rozhodnutia za svoje životy a nechávame sa niesť prúdom, na ktorom sa ocitneme. Nepreberáme zodpovednosť za to, ako chceme, aby náš život vyzeral. Rovnováha, vyváženosť je v poriadku, ale dôležitý je aj element tu a teraz – dialóg. Štvrtou veličinou pri rovnováhe tela, ducha, duše je to, čo je aktuálne teraz dialógom môjho života – a tu by som začal.

 

Môžete nám, prosím, vysvetliť termíny: rovnováha tela, ducha, duše?

Je to stav, keď súhlasne žijem so sebou, že sa mi v telesnej, duchovnej a duševnej oblasti žije dobre, dobre sa cítim. Uprednostňujem holistický pohľad. Tieto oblasti spolu úzko súvisia. Keď narábam so svojím telom, dušou alebo duchovným aparátom hostilne, tak je to prejav neláskyplnosti k sebe. Nenaučil som sa žiť k sebe láskyplne.

Keď napríklad športujem, lebo „by som mal“, tak zážitok zo športovania je odlišný, ako keď športujem a mám dobrý pocit z pohybu, krajiny, víťazstva.

Ak mám pozitívnu motiváciu, začnem dobre vyvažovať. Keď mám negatívnu motiváciu, nejaký čas môže urobiť stimul, ale málokedy z toho vytvoríme životný štandard či zvyk. A tu pokojne môžeme uvažovať aj o transcendentálnom rozmere či duševnej sfére. Spravovať duševno nie je len oddychovať, keď dostatočne veľa pracujeme. Spravovať duševný aparát je doviesť seba k sebapoznaniu.

Život, ktorý nám chutí, je ten efekt, keď sa nám vzťah k sebe rozvíja na láske. Pre mňa to je Boží koncept. Reakcia na nás od Boha samotného. Často sa bojíme, že je to egocentrizmus, sebectvo. Ja si myslím, že rovnako veľa hriechov napáchame z hostilného postoja ku sebe a iným.

 

 

Vy si plánujete svoje aktivity? Je dobré tak robiť, aby sme žili viac v rovnováhe?

Určite áno. Ale trvalo mi dlhšie, kým som si obľúbil a osvojil plánovanie. Bolo to, ako keď človeku dajú o číslo menšiu košeľu. Dnes som už na tom tak, že by som bez plánovania nevedel fungovať. Plánujem si prácu, kde je potrebné vyvažovanie súkromného a pracovného života. Zároveň si zvyknem plánovať aj čas na oddych – napríklad šport. A sú veci, ktoré neplánujem. Napríklad, keď prídem domov unavený, keď ma niečo stálo veľa angažovanosti. Mám unavenú hlavu – lepšie povedané, unavenú dušu –, vtedy potrebujem hlavne dôsledne načúvať. Čo teraz potrebuje moja myseľ, duša, telo?

Vyvažovanie robím aj tak, že si kladiem otázky: ,,Čo je to, čo chcem v živote mať? V akom čase chcem prichádzať domov, aby som mal zo seba dobrý pocit? V akom rozpoložení chcem prichádzať domov? Ak sa cítime unavení, niečo nežijeme dobre, s dobrým nastavením, a to je podnet ísť do sebareflexie.

 

Je sebecké povedať „nie“, alebo si v službe stanoviť hranice, ak niečo ovplyvňuje náš vnútorný pokoj a rovnováhu?

Ja si myslím, že niekedy je to životná múdrosť a niekedy nevyhnutnosť. Lebo keď nebudem vedieť láskyplne bez pocitu viny hovoriť „nie“, tak moje telo potom povie ,,nie“. Pre mňa je krásnym príkladom to, ako Kristus niekedy pristúpil a niekedy nepristúpil na požiadavky ľudí. A nešlo o málo. V tom často vidím veľké pokušenie a veľkú neslobodu. Často to proklamujeme a cítime ako duchovnú cnosť, ale ja v tom často vidím alibizmus – strach povedať „nie“. Je to diskomfortné odmietnuť človeka,  lebo čo si bude o mne myslieť, lebo minule mi povedal áno, tak sa cítim byť zaviazaný. Podľa mňa je dôležité naučiť sa slobodne hovoriť „nie“. ,,Vaše áno nech je áno a vaše nie nech je nie…“ (Jak 5, 12)

 

Ako je to potom s obetou pre niekoho alebo niečo v tomto kontexte?

Obeta je veľmi dôležitý element, je na mieste, ale potrebujem byť s ňou s relevantným súhlasom. Nemá prameniť z neslobody, neschopnosti či strachu povedať ,,nie“.

Pri službe je to dobré pozorovať na ovocí, aké ovocie z toho zažívame v sebe vo svojom vnútri, aké ovocie nám to prináša do života, a celkovo, nakoľko je to súhlasné so mnou – nielen samotná činnosť, ale aj jej nastavenie.

 

S akými najčastejšími dôsledkami nevyváženého spôsobu života sa v praxi stretávate?

Sú to rôzne formy vyhorenia, veľmi často rozpadávajúce sa vzťahy, lebo nám nezostáva kapacita na to, aby sme ich budovali. Budujeme firmu, existenčnú zábezpeku, striháme trávu, potom si niečo pozrieme v televízii a ideme spať. Rôzne formy závislostí, lebo závislosti sú hyperkompenzácia. Nežijem nastavený život, ktorý mi prináša výživné nasýtenie. A v neposlednom rade sú to zdravotné, somatické problémy.

 

 

DAŤ SI SPOLU ČAJ, ÍSŤ SA PREJSŤ

Ak zistíme, že nežijeme v rovnováhe so sebou, dokážeme si pomôcť sami, alebo máme vyhľadať pomoc?

Ak máme problém so svojou mysľou, dušou a nevieme si pomôcť alebo nemáme vo svojom okruhu ľudí, ktorí nám takéto svetlo prinášajú, je v poriadku vyhľadať pomoc. Tiež môžeme pomôcť my, a to tak, že s takýmto človekom vedieme rozhovor. Napríklad: Si dosť veľa v práci. Chceš, aby to tak bolo? Je to dobré? Ako potom vládzeš prísť domov a hrať sa deťmi? On zistí, že sa napríklad už vôbec nehráva s deťmi. V rodine je zároveň dôležitá pozitívna motivácia. Dať si spolu čaj, ísť sa prejsť… A on sám seba učí zážitkovým hodnotám a robí preselektovanie, čo má význam a hodnotu. Z čoho má dobrý pocit. Je to nadobudnutie nových schopností a zručností. Zmysluplný proces, ktorý je hodný pozornosti a snahy.

 

Čo by ste odporúčali ľuďom v novom roku pre zachovanie rovnováhy a vnútorného pokoja? Na čo by sa mali zamerať?

Máme za sebou náročný a špecifický rok. Zároveň máme pred sebou nejasné predstavy, aký bude nasledujúci. Nevieme, ako bude možné sa pohybovať, športovať, zúčastňovať sa kultúrnych podujatí. Pokúsme sa hľadať nasýtenie životom z malých, jednoduchých radostí. Zabudli sme, aké to je spoločne stolovať. Zahrať si spoločenskú hru. Robiť to, čo nám život ponúka. Začať žiť v dialógu s dneškom, čo je ponuka tohto dneška. Keď chcem zmeniť životný štýl, čo s tým môžem spraviť dnes. Nepotrebujeme viazať svoje predstavy k tomu, ako sa vyvinie celospoločenská globálna situácia. Môžeme z jednoduchých vecí urobiť krásne elementy. Bohatosť radostí. O to sme okrádaní. Táto situácia nás učí znovu rozvíjať nejaké zdroje. Boli nám odňaté niektoré, ktoré sme mali dobre zabehnuté, možno je to výzva vytvoriť si nové. Vyskúšať si ich. Jednoduché malé elementy, ktoré môžeme zrealizovať, aj keď tu máme veľmi zvláštny spoločenský kontext života.

 

 

Mgr. Zoltán Mátyus (51)

Pracuje ako certifikovaný psychoterapeut v poradenstve v Bratislave, je lektorom a koučom. Odborné vzdelanie získal na VŠ sociálnej práce a zdravotníctva sv. Alžbety so zameraním na psychoterapiu a resocializáciu. Absolvoval psychoterapeutický výcvik v existenciálnej analýze a logoterapiu v Prahe a študoval tiež na Teologickej akadémii v Budapešti. Na povolaní ho napĺňajú pozitívne zmeny v životoch ľudí.

 

Snímky: Kristína Leidenfrostova / Slovo+

Komentáre