Zoštíhlená viera
Akosi v poslednej dobe vo svojom vnútri neustále zápasím s tým, či je moja viera naozaj živá, aj keď zmenila podobu, intenzitu a asi aj charizmu, hoci vo mne stále tlie to, čo ma sprevádzalo a bolo mi blízke dlhé roky od môjho obrátenia.
Prísne súdim samu seba a vzťah k Bohu prirovnávam k tomu, ako by jednal dobrý otec s dobrou dcérou. Skúmam, či je v poriadku, ak sa mi nechce modliť alebo keď moja modlitba vyzerá ako bezbrehé verklíkovanie – bez odozvy, bez zamyslenia, bez premeny srdca. Mnohokrát bojujem nielen o to nájsť si čas na modlitbu, ale aj o to, aby to bol rozhovor, nie odškrtnutie si ďalšej povinnosti zo zoznamu, ktorý denne mávam. Mne sa to vtedy neráta.
Môj duchovný život roky naráža na „nepriaznivé podmienky“. Najprv to bol malý byt a malé deti, ktoré ma oberali o vysnívanú mystiku, ktorá v skutočnosti nebola reálna. Nočné vstávanie, choroby detí, starostlivosť o domácnosť, či pravidelná únava mi nedovolili vznášať sa do nebeských výšav a étericky niesť Božiu slávu medzi obyčajný ľud.
NEUSTÁLE „POTOM“
Všetko malo vyriešiť presťahovanie sa do väčšieho. Tam nás však čakala prerábka, teda miestnosti neboli ideálne pripravené na pohodlné kreslo s príručným stolíkom, kde by som si položila svoju Bibliu, zápisník, krížik a zapálila sviečku. V tom čase toto bola moja ideálna predstava domáceho zvolávania Božej prítomnosti a zotrvávanie v nej. A keďže sa nedarilo, znovu som tápala a vyčkávala na lepší čas.
Deti pomaly rástli, hoci pri takom počte bol stále niekto z nich malý. Bývanie sme prerobili, zvonku mi teda nič nebránilo pravidelnému stretnutiu s Bohom, od ktorého závisel celý môj život. Akokoľvek, keď sa už zdalo, že nastal ako-tak ideál na stanovenie si pevného modlitbového času, manžel ochorel na rakovinu.
Samozrejme, že som sa modlila, ako inak. Ale znovu nie tak, ako som si predstavovala. Predsa len, išlo o spásu jeho duše, no a v čo sme neochvejne dúfali, v jeho úplné uzdravenie.
Mala som doma onkologicky chorého manžela, ktorý postupne chradol a odchádzal, bola som po strate šiesteho dieťatka, ktorú som ani nestihla spracovať, a okrem toho ma prenasledoval a ochromoval strach o budúcnosť. Musela som denne zabezpečovať réžiu domácnosti, spracovávať všetko to naše prežívanie a zároveň vnútorne bojovať s tým, čo zachytával môj fyzický zrak i jasnosť diagnózy, ktorá napokon vyústila manželovým odchodom k Otcovi.
ÁNO AKO NAJVYŠŠIA FORMA MODLITBY
Na pokraji fyzických, psychických i duchovných síl som znovu Ježišovi povedala svoje áno. Často bol toto vrchol mojej modlitby.
Čas po manželovom odchode už nejdem rozoberať, dokonca ani čas, kedy som sa znovu vydala a riešila spleť všetkého, čo s tým súviselo. Žila som totiž v ilúzii, že zo samého dna sa človek vie odraziť už iba hore. Avšak Boh bol so mnou aj tam.
Krátko na to však prišla choroba Riškovho otca, jeho sprevádzanie až do konca a následná starostlivosť o moju svokru, ktorá prišla o jediné dieťa i o milovaného muža. Vzali sme si ju k nám, čo znamenalo, že hoci len o jedného človeka, zrazu nás doma bolo veľa, priestoru málo, no a do toho som nastúpila do práce na plný úväzok. Ideál modlitby bol v nedohľadne.
ZOŠTÍHLENÁ, ALE ÚPRIMNÁ VIERA
Moja viera zoštíhlela na minimum. S príležitosťami na stretnutie, ktoré veľakrát premárnim, ponúkam Bohu to, čo mám. Niekedy prvotinu a niekedy zvyšok. Prosím ho o stálosť i vernosť, hoci len v malom. Zriekam sa ducha acédie, ktorý je niekedy lenivý a niekedy prehnane akčný, a prijímam tento čas ako vnútornú transformáciu, keď nemusím byť prehnane činorodá, aby som bola Otcom milovaná!
Foto: stockphotos.com