TOP

Zuzana Božíková: Veriaci i neveriaci ľudia sú na jednej lodi, existuje jeden rozdiel

Dnes pracuje v misijnej organizácii, úspešne pôsobila v obchode a marketingu. Rozprávame sa o tom, aké rozdiely vníma medzi kresťanským a sekulárnym svetom, ako spolu viesť dialóg a inšpirovať sa navzájom, a čo je dôležité si uvedomiť, aby sme neboli len uzatvoreným spoločenstvom. Vlogerka a worship líderka BCC Worship, Zuzana Božíková.

Titulná snímka: Miňo Debnár

Zuzka, otvorene sa priznávaš k viere i v sekulárnom svete. Ako sa cítiš v neveriacom prostredí?

Cítim sa v tomto prostredí ako ryba vo vode (úsmev). V čase, keď som pomáhala v našom zbore v Cirkvi, mala som pocit, že mi niečo chýba. Vo svojich 23 rokoch som odišla na Island cez program Erasmus a tam som prišla do skupiny asi tridsiatich absolútne neveriacich ľudí. Zrazu som cítila, že som potrebovala práve toto. Bola som veľmi zatvorená v Cirkvi a potrebovala som sa stretnúť so „svetom“. Tiež si myslím, že Boh práve v takýchto situáciách, keď máme okolo seba neveriacich ľudí, dokáže silno konať. Počas pobytu na Islande, asi tak po dvoch týždňoch, ľudia začali hovoriť: „Berte si Zuzku na výlet! Ona sa modlí a má vždy dobré počasie!“. (úsmev) Island je známy tým, že tam nie je dobré počasie, a mne vždy vyšlo fajn. A aby som to uzatvorila, skončilo to tým, že keď som odišla z Islandu, tak sa tam spustila taká spúšť počasia, že som bola v poslednom lietadle, ktoré vtedy odletelo (úsmev).

Ale aby som sa vrátila k otázke, osobne si myslím, že je to super byť v prostredí neveriacich ľudí. Lebo práve oni majú často oveľa väčší hlad po poznaní, ako majú podľa mňa kresťania. Niekedy si my kresťania myslíme, že keď „sme veriaci“, to stačí a nemusí to nikam ďalej ísť.

 

Neveriaci sa neboja povedať „nezvládam to, nerozumiem tomu“.

Alebo niekedy máme zas v Cirkvi tendenciu rozdeľovať ľudí na veriacich a neveriacich. Keď si veriaci, tak výborne, „ahoj“, a keď si neveriaci, tak ťa ľutujem. Všetci, veriaci i neveriaci, sme na jednej lodi, rozdiel je ten, že veriaci človek má nádej. Pozná milosť, má za kým chodiť. Teda podľa mňa rozdiel medzi veriacim a neveriacim je len ten, že veriaci človek pozná pravdu, ale obaja žijeme v rovnakom svete, robíme rovnako zlé veci, rovnako nemáme veci vyriešené.

Často sa mi stávalo, že práve s neveriacim človekom som mala oveľa hlbšie rozhovory o zlomenosti ako s veriacimi ľuďmi. Mám pocit, že keď sme veriaci, tak máme veľakrát na sebe masku. Neveriaci sa neboja povedať „nezvládam to, nerozumiem tomu“.

Napríklad i v kontroverzných témach ako je nevera. I keď sme kresťania, netvárme sa, že sa to nestáva aj u nás. V Cirkvi vieme oveľa viac odsúdiť ako tí neveriaci.

 

Zažila si niekedy v spoločnosti odmietnutie alebo konfrontáciu na základe viery, hodnôt, ktoré žiješ?

Veľakrát. Ako dieťa som bola vychovávaná vo viere. Vo svojich desiatich rokoch som sa obrátila. Od svojich dvanástich rokov som tancovala v skupine starších dievčat. Tam už bol prítomný alkohol, sex. A ja som bola človek, ktorý s týmto nemal záujem žiť. Bolo to obdobie, kedy som bola za to veľmi odsudzovaná. Až spätne som pochopila, že som mala morálny kompas niekde inde, ako mali oni. Som presvedčená, že to bol práve Pán Boh, ktorý ma od toho chránil. Bolo to však zároveň i ťažké obdobie, pretože som bola za to šikanovaná.

 

Snímky: Miňo Debnár

 

Spomínam si ešte na jednu situáciu z práce počas obdobia v San Franciscu. Mali sme väčšie stretnutie a teambuilding. Prebiehalo od pondelka do piatku, ale prichádzali sme už v nedeľu. Ja som bola nastavená, že v nedeľu pôjdem do kostola. S kolegami som mala veľmi dobré vzťahy. Silne si pamätám moment, keď som povedala, že idem do kostola (úsmev). Takmer jednotne sa ma spýtali, či to „musím“. „Nie, nemusím, chcem.“ Pri odchode som cítila za sebou pohľady s otázkou, prečo to robím…

 

CHCEM BYŤ EXCELENTNÁ VO SVOJEJ PRÁCI, BYŤ DOBROU ZAMESTNANKYŇOU, DOBROU KOLEGYŇOU, KTORÁ JE ZODPOVEDNÁ.

Zuzka, časť života si strávila v USA, v Austrálii, cestovala si po svete. Úspešne si sa pohybovala v obchode i marketingu. Darilo sa ti v práci zastávať hodnoty veriacej?

Mala som „to šťastie“ a milosť, že som pracovala v spoločnosti, ktorá mala veľmi dobre nastavené hodnoty. Stáli na jednoduchosti, na potrebe byť milý, a aby nám záležalo na ľuďoch, veciach a všetkom, čo robíme. Nestala sa mi situácia, že by som musela ísť proti svojmu presvedčeniu. Musím povedať, že ani vtedy som nedokázala fungovať bez modlitby, nech som bola kdekoľvek, v Montreale, v New Yorku, inde. Vždy som potrebovala začať deň s Bohom, lebo som vedela, že sú predo mnou ťažké rozhodnutia a  fyzicky i psychicky náročné dni. Potrebovala som silu, vedela som, že bez neho to nedám. A Pán Boh sa reálne k tým veciam priznával, bolo to vidieť na konkrétnych rozhodnutiach. Aj v Biblii sa píše: „Všetko, čo robíte, robte akoby Pánu Bohu.“ (Kol 3, 23) A pre mňa to znamená presne to, že chcem byť excelentná vo svojej práci, chcem byť dobrou zamestnankyňou, dobrou kolegyňou, ktorá je zodpovedná.

 

Snímky: Miňo Debnár

 

A mimo práce? V osobných vzťahoch si sa stretla s konfrontáciou?

Bola situácia, kedy som na základe hodnôt, z ktorých vychádzam, odmietla intímny vzťah s partnerom. Musela som to vysvetľovať a reálne to niektorí ľudia nevedeli pochopiť. Ale zároveň som v tejto oblasti zažila aj istý obdiv práve od neveriacich žien. Že v 21. storočí vôbec niekto chce takto žiť.

Ak sa na to pozriem z nadhľadu, som vďačná Pánu Bohu, že v celom živote, okrem spomínanej šikany v detstve, som nenarážala na vážne situácie. Zároveň musím povedať, že som aj celkom veselý typ človeka a nerobí mi problém nadväzovať a žiť vzťahy. A tu nezáleží, či s veriacimi alebo neveriacimi ľuďmi.

 

MÁME STRACH VYCHÁDZAŤ DO SVETA Z KRESŤANSKEJ ULITY

Nemáš pocit, že sa ako veriaci ľudia vymedzujeme voči neveriacim? Že žijeme v uzatvorených spoločenstvách?

Mám tento pocit. A veľmi s tým bojujem. Myslím si, že žijeme na kresťanskom piesočku a bojíme sa vychádzať von z takej tej našej kresťanskej ulity, úplne s tým súhlasím. Snažím sa žiť svoj život tak, aby ukazoval na Krista. To teraz neznamená, že prídem za niekým, pozdravím sa „Ahoj, som Zuzka a som veriaca…“ Tak to nefunguje. Veľakrát práveže v spontánnej v debate prišlo k tomu, že ľudia sa pýtali, prečo som taká, aká som.

Myslím si, že sa bojíme vzdať sa našej komfortnej zóny. Radšej žijeme svoju vieru v nedeľu v kostole, na káve s kresťanskými kamarátmi. Keby sme žili niekde v Ázii, kde nás naša viera môže stáť holý život, tak je to niečo úplne iné. Tu v Európe si žijeme voči sebe veľmi tolerantne, nejak si tu rozoberáme svoje názory, témy. Ale viera je otázka života a smrti.

Z tohto dôvodu som odišla zo sekulárnej sféry a išla pracovať do misijnej organizácie.

Myslím si, že som len na začiatku. Moja služba je aktuálne zameraná na budovanie jednotlivcov, venujem sa dievčatám v tínedžerskom veku. Určite viem, že chcem ľuďom povedať: „Viera je reálne otázkou života a smrti. Nie je to len program na nedeľu.“

 

Snímka: Barbora Girmanová

 

V sekulárnom prostredí si nechcela byť inšpiráciou so svojimi hodnotami?

Aj chcela. Nehovorím, že sa tam raz nevrátim, možno áno. Tie vzťahy, ktoré tam mám, existujú a stále ich zámerne rozvíjam. Nad službou som začala uvažovať práve počas pracovnej konferencie v Austrálii, kde bolo sedemtisíc bankárov z celého sveta. Tam to akoby celé začalo. Pamätám si jeden moment, ako som tam stála a hovorila si, že ja tam „zabíjam čas“ vysvetľovaním, ako funguje nejaká aplikácia, namiesto toho, aby som tým ľuďom hovorila, že Pán Ježiš je cesta, pravda, život. A to bol pre mňa moment uvedomenia. Pretože na tejto zemi mám nejaký počet dní, nejaký počet rokov. Mala som rada svoju prácu a bola som v nej úspešná, ale uvedomila som si, že moje hodnoty sú niekde úplne inde. A že sa chcem v rámci svojho času zamerať na iné veci.

A potom si ešte spomínam na moment, keď som prišla z Godzone tour a na druhý deň som mala v práci strihať video. 22 tisíc ľudí počulo meno Ježiš a mnohým sa mohol zmeniť život. Na druhej strane som videla nastrihané video. (úsmev) Pre mňa absolútne hodnotovo neporovnateľné.

Netvrdím, že sa už nikdy nevrátim do biznisu, je veľmi dôležité budovať biznis, ktorý má dobré hodnoty. Ale vnímala som, že čas, ktorý momentálne mám, chcem teraz venovať budovaniu Božieho kráľovstva, a to plnohodnotne.

 

TO, ČO ŽIJEM V NEDEĽU, BY SOM MAL ŽIŤ AJ DOMA, AJ NA PRACOVISKU.

Ako môžeme byť viac zrozumiteľní sekulárnemu svetu? Ako komunikovať naše hodnoty?

Podľa mňa to nie je žiadna veda (úsmev). V každom prípade nezačať „kresťančinou“. Máme všetko pekne napísané v Biblii. Že ovocie Ducha je láska, radosť, zhovievavosť… nemusíme vymýšľať koleso, keď už bolo vymyslené. To je presne o tom, že sa správam milo k svojmu kolegovi, som možno pohostinný, myslím aj na druhých.

V dnešnej dobe sa zameriavame hlavne na seba. Úspech, peniaze a bohatstvo, to je všetko to, čo prišiel Ježiš na tejto zemi „zrušiť“. Alebo dať všetko na správne miesto. Prišiel ako chudobný človek, narodil sa do maštale, primárne neprišiel pre slávnych, prišiel pre každého jedného z nás. Našou úlohou je teda prinášať Božiu perspektívu a kráľovstvo kdekoľvek sa nachádzame.

 

Snímka: Lenka Imrichová

 

Nehovorím, že existuje na to nejaký návod, ale to, čo žijem v nedeľu, by som mal žiť aj doma, aj na pracovisku. Nemalo by sa stávať, že moji kolegovia ma poznajú ako nekompromisného nerváka a v nedeľu som prvý v rade v kostole a dvíham ruky.

Žime len tie hodnoty, ktoré nám Ježiš jasne komunikoval. To nie je žiadna veda.

 

Máš nejakú víziu, ako by sa mohli spoločenstvá veriacich viac otvárať i pre neveriacich?

Asi v každom spoločenstve je to tak, že ľudia potrebujú mať najskôr otvorené srdce na prijímanie nových ľudí. Darmo budeme otvárať dvere, keď sa nebudeme o nikoho zaujímať. Všetko začína u jednotlivcov v spoločenstve. A to nie je o tom, či sa nám chce alebo nie, jednoducho musíme, a potrebujeme sa na to nastaviť.

Druhá vec sú reálne aktivity, ktoré vedia byť pre ľudí zaujímavé. Napríklad spraviť spoločnú grilovačku alebo zorganizovať diskusiu na nejakú zaujímavú tému, ktorá bude možno i s nejakým hosťom s kresťanským pozadím. Tak sme to napríklad mali v Exite v Let´s talk. Rozprávali sme sa o sekulárnej téme, napríklad duševné zdravie, ale pozerali sme sa na tému aj z pohľadu Biblie.

Vždy je dôležité, aby tí ľudia, ktorí to robia, boli na to pripravení a otvorení. Zbytočne budem robiť nejakú aktivitu, keď moje spoločenstvo na to nebude pripravené.

V konečnom dôsledku sú to samotní ľudia, ktorí pozývajú aj na takéto akcie. Preto sú veľmi dôležité vzťahy. Samotný kňaz či pastor nebude mať nikdy taký dosah na ľudí ako ľudia zo samotného spoločenstva. Aj Pán Ježiš, keď mal svojich učeníkov, tvoril vzťahy. To začína od jednotlivca, každý z nás má ľudí okolo seba, či doma, či v práci, či stretáva mamičky na pieskovisku, má suseda, kamaráta z hokeja… A to sa nebavíme o počte 200 – 300 ľudí, ale 2 – 3 (úsmev). Sú to ľudia, ktorých ti dal Pán Boh do života a je na tebe, či sa budeš za toho človeka modliť alebo mu budeš chcieť ukázať, kým je pre teba Boh v tvojom živote. Vždy to začína pri jednotlivcovi, začína to pri mne a pri tebe.

 

Snímka: Lenka Imrichová

 

 

Komentáre

v Slovo+ od roku 2020 Študovala na Žilinskej univerzite v Žiline sociálnu pedagogiku a zaujíma sa o oblasť psychológie a osobnostného rozvoja. Pozerá sa na život z nadhľadu, ale rada sa ponára i do jeho hĺbok. Do hĺbok ľudskej duše, vzťahov, hľadania identity, obzvlášť tej ženskej. Venuje sa témam duševného i duchovného rastu a aktívne hľadá spôsoby, ako prepájať vieru s obyčajnou každodennosťou. Má rada tanec, staré fotky, cestovanie vlakom a veľmi si želá, aby medzi ľuďmi vládli úcta a rešpekt.