TOP

Zuzana Kmotorková z Piaru: Služba je pre nás životným štýlom

Je v dnešnej dobe ešte možné byť aktívny v Cirkvi aj po založení si rodiny? Ako si nájsť čas na modlitbu pri deťoch? O tom, aký je život v spoločenstve, o materstve, ale aj o vzťahu s Bohom, sme sa rozprávali so Zuzanou Kmotorkovou (28) zo Spoločenstva Piar, ktorú mnohí obdivujú pre jej schopnosť odvrátiť pozornosť od seba samej a zamerať ju na dobrotu a veľkosť Boha. Jej manžel o nej rád hovorí, že nepotrebuje byť veľká pre tento svet, pretože svoju veľkosť ukrýva vo vzťahu s Ježišom.

Ste členkou Spoločenstva Piar v Prievidzi, poviete nám viac o tom, čo pre vás znamená byť v spoločenstve?

Do Spoločenstva Piar som vstúpila počas štúdia na Piaristickom gymnáziu v Prievidzi. V čase puberty bolo pre mňa miestom, kde som prichádzala na podstatu viery, spoznávala Boha ako živého a osobného a postupne sa učila, ako hlbšie žiť tento vzťah. Aj vďaka službe som nachádzala svoje obdarovania a postupne som mohla rásť vo svojej jedinečnosti. Postupom času sa pre mňa jeho význam mení. Teraz som vďačná za veľa vzťahov, ktoré sú pre mňa druhou rodinou, za to, že je miestom, kde som síce našla seba samú, no učí ma nežiť pre seba, ale pre druhých – byť pre nich darom a tiež milovať nezištne a úprimne hľadať Božiu vôľu.

 

Ste jednou z vedúcich chvál, čo vám dáva tento spôsob modlitby?

Chvály sú pre mňa bezprostrednou odpoveďou na Božiu lásku. Myslím si, že cesta veriacich je poznávať Boha. Čím viac ho poznávam, tým viac sa predo mnou odkrýva veľkosť a hĺbka jeho milovania, ktorá skutočne nemá hraníc a neviem dôjsť na jej koniec. A tak sú chvály na tejto ceste spoznávania mojimi odpoveďami na jeho lásku. Pretože keď Boha spoznávam, moje srdce nemôže inak, len ho chváliť za to, aký je.

 

MATERSTVO MA OSLABILO A POSILNILO ZÁROVEŇ

Nedávno ste sa stali mamou, bola to pre vás veľká zmena?

Áno, určite. Materská dovolenka bola pre mňa intenzívna duchovná formácia (a odvtedy stále pokračuje). Myslím si, že som sa počas nej dotkla svojho dna, ale tiež som zažila najkrajšie momenty v živote. A som za túto zmenu veľmi vďačná.

 

Zmenilo nejakým spôsobom materstvo váš vzťah k Bohu?

Materstvo ma veľa naučilo, zmenilo pohľady, pokorilo, oslabilo a posilnilo zároveň – to všetko beriem ako ďalšie obdobie na ceste s Bohom. Nemám pocit, že by to nejako radikálne zmenilo môj vzťah k Bohu, skôr možno lepšie chápem osobu Boha Otca tým, že som sa sama stala rodičom a vidím, že rodičovská láska má silné odtiene.

 

Materstvo prináša aj mnohé ťažké chvíle, čo vám najviac pomáha prekonať ich?

Ježiš, rodina a priatelia. V modlitbe som neraz dostala odpovede, nadhľad, konfrontáciu aj útechu. Neopísateľne vďačná som aj za svojho manžela, ktorý mi je skutočnou oporou, a tiež rodinu, vďaka ktorej som sa niekedy mohla na chvíľu „vypariť“, oddýchnuť si a usporiadať myšlienky… A priatelia sú vždy darom.

 

Pri malých deťoch je ťažké nájsť si čas na modlitbu, ako je to u vás? Môžete nám poradiť, ako pri všetkých povinnostiach dať priestor Bohu?

Čas na samotu alebo modlitbu je určite limitovanejší, ale to sa nesmie stať našou výhovorkou, aby sme upustili z modlitby. Pretože potrebujeme aj vo svojich životoch, aj vo výchove dať priestor Duchu Svätému a jeho vedeniu. Počas svojej cesty materstva som sa naučila niekoľko vecí, ako kráčať s Bohom, a stále sa učím. Ako prvé som potrebovala zabudnúť na to, ako som sa modlievala dovtedy, pretože to už nebolo možné v tej miere, na akú som bola zvyknutá, a hľadať nový spôsob, ktorý sa menil aj každé tri mesiace – podľa toho, ako sa menil režim dňa Emke. Byť otvorená zmenám a darovať Bohu úprimne to, čo mu práve môžem dať. Niekedy polhodinu a niekedy len päť minút. Ďalej sa rozhodovať podľa priorít, keď som mala chvíľu pre seba, často som tento čas využila práve na modlitbu namiesto toho, aby som povysávala celý byt, surfovala na internete, čítala… No najväčšou zmenou pre mňa nebolo vyhradiť čas na osobnú modlitbu s Ježišom, ale túto modlitbu doslova „žiť“ v každodennosti. Mať srdce neustále otvorené pre nebo a zamilovať si všednosť. Keď ho nelimitujeme, rád sa prihovára počas umývania riadu či vysávania. A zároveň ho milovať nielen v samote, ale milovať ho aj skrze moju dcéru a manžela – a to je vlastne povolanie, ktoré som si vybrala – manželstvo.

 

Matky, ale aj ženy vo všeobecnosti, majú často problém s porovnávaním sa. Máte s tým aj vy skúsenosť? Ako proti tomu bojujete?

Myslím si, že všetci máme problém s porovnávaním a predovšetkým v tejto dobe, ktorá nám dáva toľko veľa príležitostí! Takže áno, aj ja s ním občas bojujem. Ale naučila som sa, že ho treba čo najskôr zastaviť a nerozvíjať. Z dlhodobého hľadiska mi pomáha limitovať čas na sociálnych sieťach, spoznávanie seba a hľadanie mojej výnimočnosti, prijímanie mojich slabostí, ako aj silných stránok, a stáť na slovách a pravdách Boha o mne, ktoré mi hovoril a hovorí, nie na slovách a hodnotách tohto sveta…

 

 

Často sa stáva, že mladí ľudia, ktorí sú aktívni v Cirkvi, sa po tom, ako si založia rodinu, úplne stiahnu. Akú úlohu má pre vašu rodinu služba v Cirkvi?

Pre nás je služba v podstate životným štýlom, niečím, čo nevyhnutne patrí k nášmu životu. A teda patrí aj do našej rodiny. Pravdaže, jej podoba sa mení podľa aktuálnych podmienok a životných udalostí, avšak bez nej by som mala pocit, že nežijeme skutočne vieru. Žili by sme iba sami pre seba, v čom nevidím zmysel života. V tomto sme s manželom veľmi jednotní, že túžime dávať a žiť aj pre iných, nielen pre seba. Nevedeli sme ako, do akej miery to bude možné po narodení Emky, no na moje prekvapenie – jej povaha, extrovertnosť a láska k ľuďom len zapadli a službu sa snažíme čo najviac robiť spolu ako rodina.

 

Čo by ste chceli naučiť svoju dcéru o Bohu?

Toto je pre mňa ťažká otázka, lebo sa cítim často nedostatočná a neschopná priblížiť jej slovami (ale aj skutkami) Boha, ktorého som spoznala. Neraz ma presahuje moje rodičovstvo, moje milovanie, moje všetko… A preto sa len modlím o milosť, aby Ema osobne zažila a spoznala jeho lásku, ktorej jediný dotyk stačí a je viac ako množstvo mojich slov. A nech ma ďaleko presiahne v jeho poznaní a nasledovaní. Paradoxne, posledné roky sa veľa ja učím od nej, keď ju sledujem, a chápem viac Slovo, že ak chceme vojsť do Božieho kráľovstva, musíme byť ako deti…

 

VYJADRIŤ LÁSKU PIESŇOU

Ste autorkou piesne Nech tvoja sláva. Ako táto pieseň vznikla?

Bolo to už riadne dávno, ale pamätám si, ako som sedela na posteli vo svojej izbe, modlila sa a Božia láska bola pre mňa taká obrovská a neuchopiteľná, až ma to premáhalo, no zároveň som po ničom inom viac netúžila. A v tej chvíli som len túžila dať to do slov a žiadna iná pieseň to nevedela vystihnúť.

 

Podieľali ste sa aj na novom CD Piar Nebojím sa byť slabý. Poviete nám o tom viac?

Je to druhý album zoskupenia PiarMusic s autorskými piesňami, ktorý má komornejšiu atmosféru a túži ľudí vtiahnuť do modlitby. Je autentickým vyjadrením toho, čo sme ešte pred jeho nahrávaním, ako aj počas neho, sami zažívali vo svojich životoch. Že naša slabosť nie je prekážkou Božej milosti a lásky. On nehľadá dokonalých veriacich, ale úprimne túžiacich a milujúcich. Skutočne, až keď priznáme svoju slabosť, Boh môže prísť vo svojej sile a konať viac, ako by sme my dokázali len z vlastných síl. A toto posolstvo sa nesie celým albumom.

 

Čo na Bohu vás v tejto dobe najviac fascinuje?

Je to zaujímavé, ale to, čo ma najviac fascinuje, mám zároveň problém pochopiť – jeho veľkosť, svätosť, neuchopiteľnosť. Toľkokrát som si už myslela, ako dobre ho poznám, a práve v tej chvíli sa predo mnou otvoril nový rozmer viery a zistila som, koľko málo ešte stále viem. A že jeho myšlienky a cesty sú ďaleko nad tými mojimi. A tak v týchto dňoch prijímam to, že chápeme len sčasti, hoci by som chcela chápať úplne… No napriek tomu pôjdem stále ďalej a ďalej, aby som ho poznala viac a viac. Až kým sa raz prebudím a všetko pochopím.

 

Prežívame teraz veľmi zvláštne obdobie pandémie nového koronavírusu. Je niečo, čo ste si v tomto čase špeciálne uvedomili?

Tento čas je v mnohom veľmi náročný a trvá už naozaj dlho. No okrem mnohých negatív a nepríjemných vecí, ktoré so sebou nesie, si myslím, že nás niečo aj učí. Opäť sa v ňom ukazuje ohraničenosť ľudstva, ktoré si myslí, aké je vyspelé a ako všetko zvláda, a zrazu nás malý vírus úplne ochromí. Aspoň v našej rodine nás korona zastavila a upriamuje pozornosť na to, na čom naozaj záleží. Dáva nám čas prehodnocovať, ako sme žili doteraz, v čom máme pokračovať a čo máme, naopak, zanechať. Učí nás väčšej jednoduchosti, zrazu človek vidí, čo všetko nepotrebuje a ako málo mu stačí, aby bol spokojný. Špeciálne si doslova užívame spoločný čas medzi nami, pretože zrazu namiesto víkendov, ktoré boli často zaplnené službou, sme spolu a je nám veľmi dobre.

 

Ako ste vo svojej rodine prežívali lockdown?

Tým, že sme obaja pracujúci a Emka už chodila do škôlky, pracovné dni sú aj vyčerpávajúce, keďže popri práci z domu sa treba postarať aj o Emku a venovať sa jej. Aby sme to fyzicky aj psychicky zvládli a vyvážili, vo voľnom čase veľa chodíme do prírody alebo podľa aktuálnych usmernení a možností sa radi stretávame s rodinou a priateľmi. Emku začali baviť spoločenské hry, ktoré teraz často hrávame, a s manželom zas čítame knihy a veľa sa rozprávame.

Foto: Lucka Humajová



Komentáre