Biela sobota: Prebuď sa ty, čo spíš
„Čo sa to deje? Aké je dnes veľké ticho na zemi! Veľké ticho a osamelosť. Veľké ticho, lebo Kráľ spí.“ Týmito slovami sa začína posvätné čítanie na Bielu sobotu. Mohlo by sa zdať, že je to opis dávno minulej doby. Ale nevyzerá to niekedy podobne aj v našom živote?
V mojom to tak je. Keď sa narodila moja prvá dcéra, môj život sa radikálne zmenil. S jej príchodom na svet zaspalo mnoho vecí v mojom živote. Predtým som žila aktívne, chodila som na sväté omše, chvály, misie… Milovala som byť tam, kde sa niečo dialo. Ako matka som sa však ocitla na okraji. Ľudia so mnou prestali počítať… Mojou úlohou v kostole bolo iba zabezpečiť, aby moje dieťa nerušilo okolie. A tak som bola počas chvál často sama v bočnej kaplnke. Za zatvorenými dverami a vo svojom srdci s otázkou, prečo som sem vlastne chodila. Raz, keď som sa opäť pýtala Boha, či to má vôbec zmysel, som začula slová piesne, ktoré v kostole spievali: „Nevzdáš sa snov, ktoré si so mnou snívať začal.“ V tej chvíli som vedela, že tie slová hovorí Boh mne. Vedela som, že mi chce povedať: „Poznám tvoje túžby a sny. Viem, čo som do teba vložil. Nevzdám sa snov, ktoré som s tebou začal snívať. Len mi ver.“
Boh nezabudol na túžby, ktoré do mňa vložil
Tieto slová boli mojou útechou a nádejou. Moje sny spali ešte veľa rokov, narodili sa mi ďalšie dve dcéry. Boh však nezabudol na túžby, ktoré do mňa vložil. Práve naopak, celý čas prebúdzal moje srdce k životu a pripravoval ma na to, aby som ich mohla žiť. Pracoval na mojom charaktere, učil ma, čo znamená milovať a obetovať sa. Aby som svoje sny mohla žiť nielen s vášňou, ale aj hĺbkou. Odvtedy prešlo jedenásť rokov a Boh ma stále presviedča o tom, že nezabudol na moje sny. Mnohé z nich povolal k životu. Ale tiež mi ukazuje, aké dôležité je žiť s ním. Lebo on čase, v ktorom sa práve nachádzame, v nás prebúdza k životu to najlepšie. Aby sme mohli žiť v plnosti, aby sme raz mohli snívať sny, ktoré s nami začal snívať on.
Čo chce Ježiš zobudiť v našom srdci?
Dnes, na Bielu sobotu, si pripomíname, ako Ježiš zostúpil do podzemia, aby prebudil tých, čo sedia vo tme a v tôni smrti. Dnes je však aj deň, keď chce Ježiš vstúpiť do nášho vnútra a dotknúť sa všetkého, čo v nás spí. Prichádza so svojou láskou a milosrdenstvom a hovorí: „Prebuď sa ty, čo spíš! Vstaň z mŕtvych a zažiari ti Kristus!“ Volá nás z našej temnoty a opustenosti. Nechce, aby sme svoj život prežili v hybernácii. Chce nás zobudiť z nášho pocitu menejcennosti a ukázať nám, akú máme hodnotu v jeho očiach. Túži nám pripomenúť dary, ktoré do nás vložil. Volá nás, aby sme povstali a zažiarili. Aby sme boli takí, akých nás stvoril. Chce prebudiť všetky talenty, ktoré do nás vložil. Veď nás nestvoril na to, aby sme boli uväznení v hriechu. Stvoril nás na svoj obraz, z lásky a pre lásku.
Možno sa vám zdá, že vás sa to netýka, že vy predsa nemôžete povstať a zažiariť. Viete však o tom, že aj púšť môže zakvitnúť? Stáva sa to raz za sedem až desať rokov, keď prídu silné dažde. Semená, ktoré roky spali ukryté v piesku, sa prebudia k životu a zaklíčia. Celá púšť za zazelená a rozkvitne. Ak Boh môže dať zakvitnúť púšti, prečo by nemohol povolať k životu všetku krásu a jedinečnosť, ktorú do teba vložil? Boh má svoj čas. On vie najlepšie, čo sa v tebe skrýva. Dovoľ mu, aby svojou láskou prebral k životu tvoju dušu.
Zastav sa a pýtaj sa
Mnohé bohatstvá v našom živote strácame len preto, lebo si ich nestihneme všimnúť. Skús sa na chvíľku pozrieť do svojho srdca a opýtaj sa sám seba:
Čo v tvojom vnútri Boh volá k životu? Čo sú v tvojom živote semená ukryté v piesku, ktoré čakajú na dážď?
Ako by vyzeral tvoj život, keby Boh povolal k životu všetky dary, ktoré do teba vložil?
Čo ti bráni povstať a zažiariť?