Dokonalá mama – nedokonalé deti
Skúsili ste sa niekedy zamyslieť nad tým, že nie vždy máme možnosť ovplyvniť smerovanie našich detí? Majú totiž slobodu rozhodnúť sa ísť svojou cestou. Niekedy len na istý čas a niekedy je ich cesta k Pánovi dlhšia a kľukatejšia, ako by sme čakali.
Nad touto témou som sa zamýšľala už mnohokrát. Nedávno som bola totiž označená kamarátkou mojej mamky za ‚neskutočne dobrú mamu, ktorá sa obetavo venuje deťom‘. Táto pani ma však s deťmi v skutočnosti nikdy nezažila, dokonca sme sa roky nestretli. Dedukuje iba zo sociálnych sietí, kde toho o rodine dávam zdieľať minimum. Dovoľte mi teda uviesť veci na správnu mieru.
Ani zďaleka nie som neskutočne dobrá. Denne pochybím, bývam roztržitá a z času na čas nevládzem. Som zásadová a chcem byť dôsledná. Niekedy však pod vplyvom okolností púšťam opraty dokonalosti a nechávam veciam voľnejší priebeh.
Niežeby to bolo stále, ale vedzte, že až taká napnutá pružinka nie som. Mala som totiž obdobia, keď som sa kŕčovito držala pravidiel s takmer istou zárukou výsledku, ktorý napriek snahe dopadol inak. Viem, pravidlá sú dobré. Držia mantinely, pomáhajú chrániť naše hranice a vytyčovať ich nášmu okoliu. Sú však obdobia, keď je nad naše sily držať všetko pevne v rukách.
VONKAJŠÍ A VNÚTORNÝ SVET BÝVA NEJEDNOTNÝ
Všetci dobre vieme, že každý z nás žije svet vonkajší a potom ten, ktorý nikto nevidí. Svet za dverami bytu a potom ten za dverami srdca. Nenazvala by som to pokrytectvom. Skôr sú veci, ktoré prirodzene zdieľaš s inými a potom sú aj také, ktoré si radšej ponechávaš. Niekedy chrániš seba, niekedy iných a niekedy chceš ochrániť svoju rodinu. My ľudia sa totiž ľahko „obúvame“ do topánok tých druhých. Súdime ich svet, ich cestu, ich úmysly. Vždy však iba na základe nami prežitej skúsenosti, s našimi okolnosťami a našimi možnosťami. Nezabúdajme však, že každá to máme inak.
SEDÁVA V PRVEJ LAVICI
Už od detstva sme z rôznych zdrojov mimo Cirkvi, ale aj z našich radov, počúvali osočujúce poznámky na rodičov, ktorí sedávajú v prvých laviciach, ale ich deti akoby Boha nepoznali. „Hlavná vec, že sedia pred oltárom a s dieťaťom si rady nedajú. Keby tak vedeli, čo vystrája za ich chrbtom. Pekný ‚kvietok‘ vychovali.“
Každá z nás asi prirodzene túži po funkčnej rodine, ideálne takej podľa Božieho plánu. Niekedy sa však karty zamiešajú inak, a tak nám neostáva nič iné, iba Boh. Lebo čím väčší kríž, tým vzácnejšia možnosť pripútania sa k nemu. Spočinutie v ňom a dôvera, že má všetko vo svojich rukách. Všetko. Aj tvoje a moje deti, ich vieru, vzťahy aj ich budúcnosť.
Milá žena, dovoľ si teda sedieť v prvej lavici, aj keď je tvoje dieťa momentálne stratené alebo je váš vzťah na bode mrazu. Len ty a Pán viete, koľko sĺz, obiet a trápenia prešlo tvojím srdcom. Množstvo bezsenných nocí, strachov, sklamaní a bolesti. Sebaobviňovanie, kde si urobila chybu a čo si mohla urobiť viac.
A nabudúce, keď budeme mať chuť niekoho povzbudiť alebo pochváliť, skúsme viac vyzdvihnúť mamky, ktoré majú deti s rôznym postihnutím a starajú sa o nich nepretržite celý deň. Lebo zatiaľ čo ja môžem tým svojim ponúknuť pestrosť života, ony prinášajú nesmiernu obetu a lásku v monotónnosti každodenného života, ktorý veľakrát nemajú možnosť ani na chvíľu opustiť.
Foto: pexels.com