TOP

Dva roky bolesti. Práve pre nečistú manželskú sexualitu

Cítila som sa hlúpo. Všetky argumenty, ktoré mi môj manžel predložil, boli pravdivé. Napriek tomu som intuitívne vnímala, že máme prijať aj ďalšie dieťatko. A práve to nás rozdeľovalo a zraňovalo najmä v prežívaní našej intimity.

Autor: Magdaléna Rusiňáková

Detí sme nemali málo. Prekročili sme náš limit, ktorý sme si dali pred svadbou. Mali sme už obaja „svoj vek“. Udržať finančne aj organizačne našu rodinu vyžadovalo veľa úsilia – predovšetkým odo mňa. Posledné zabehávanie po pôrode ma vyčerpalo, dlhšie mi trvalo, kým som sa dostala do formy.

To všetko ležalo predo mnou ako fakt, ako reálne argumenty, prečo už nie. Lenže keby to celé bolo len o jednoduchých racionálnych argumentoch! Moje vnútro veľmi silno cítilo povolanie k prijatiu života. To, že sme sa na tom nezhodli, nás ranilo väčšmi, ako sme napriek dobrému vzťahu, komunikácii a manželstvu vedeli pripustiť.

„Vysvetli mi to, vysvetli, ako to chceš urobiť?“ pýtal sa ma síce pokojne, no nesúhlasne môj manžel na opätovné pripomenutie mojej túžby znovu otehotnieť.

 

 

Rany od slov až do intimity

Trpela som. Tie dva roky, čo nás postoj k prijatiu nového človiečika rozdeľoval, boli pre mňa ťažké. Zraňovali ma slová, ktorými sa môj inak citlivý manžel pokúšal vtipkovať na adresu nášho plánovania detí. Ešte väčšmi som trpela, keď sme prichádzali do našej spálne.

Všetko, čo sme sa naučili a dovtedy žili o plánovaní rodičovstva, všetky praktické skúsenosti sa teraz scvrkli do zneužívania ich podstaty: ako neotehotnieť, a predsa si „užiť“.

Nemôžem povedať, že by som po svojom manželovi napriek zraňujúcemu postoju netúžila. Ale znovu a znovu som sa mu túžila dať celá, nielen sa „pohrať“. Neuveriteľne ma ponižovalo, ak sa naše dotyky, objatia, slová, bozky nekončili v spojení – ale boli rázne preseknuté práve vtedy, keď som ja bola pripravená… keď celé moje telo túžilo po tom, aby sme sa stali jedným telom… keď práve takto sme sa inokedy darúvali jeden druhému.

Pripadala som si ako kus hodvábnej látky, do ktorej utreli špinu. Ako pomaranč, z ktorého vytlačili šťavu a vyliali ju na zem. Ako čerstvo upečený koláč, vyhodený na smetisko. Moja túžba po darovaní sa bola odmietnutá.

Plakala som, nevládala som komunikovať, hovoriť o tom. Mala som čím ďalej tým väčší odpor k miestu a aktivitám, ktoré nám mali byť zdrojom radosti. Moja rana sa prehlbovala a bolela o to väčšmi, že mi ju spôsoboval môj manžel. Otáčala som sa mu v posteli čoraz častejšie chrbtom. Cítila som sa nehodná a špinavá nielen pred sebou, zneužitá pred svojím manželom, ale skrývala som sa aj pred Bohom: vedela som, že to, čo robíme, napriek mojej (možno stále naivnej) viere, že ma môj manžel prijme, že bude vidieť moju túžbu, je nedobré, nesprávne… že to nemáme robiť.

Keď som mala ísť na svätú spoveď, mala som v krku zemiak. Kým som vôbec vyslovila pred kňazom, čo sa v našom manželstve deje, cítila som sa za to v plnej miere vinná. Pripadala som si ako zbabelec, ktorý deklaroval stále dôležitosť manželskej čistoty a zdržanlivosti, a ja sama… my sami, ktorí sme ju toľké roky považovali za samozrejmosť, sme zlyhávali na plnej čiare.

Chodila som smutná, bez duše, nevedela som v sebe nájsť radosť, nevážila som si samu seba. Prežívala som dilemu: ako zostať pravdivá v postojoch, ktoré som považovala za dobré, ako ostať čistá v prežívaní manželskej lásky, ako žiť podľa toho, čo Boh hovoril, a pritom neodmietať manžela, ktorý chcel mať vedľa seba vzrušujúcu manželku. Bála som sa, aby sme sa pri odmietnutí takéhoto prežívania sexuality neodcudzili, bála som sa, že budem ja tá, ktorá by spôsobila rozkol nášho vzťahu.

Postupne som nevládala z hanby o tom hovoriť ani pred Bohom v modlitbe… iba som prosila: „Bože, zbav ma tohto kríža, veď ty vieš, akého…!“ Nebrali sme antikoncepciu, nemala som Danu – ale celé naše správanie bolo antikoncepčné práve v spôsobe prežívania našej intimity.

 

 

Uzdravujúci moment

Nie žeby si to môj manžel nevšimol; na to mal príliš dobrý pohľad a vedel veľmi rýchlo odhadnúť, že sa trápim. To mne príliš dlho trvalo, kým som sa v hanbe, v slzách, odvážila o tom hovoriť; o zranení, ktoré mi prinášalo každé slovo, ktorým mi pripomínal moju nenaplnenú túžbu a každé zblíženie, ktoré nakoniec zblížením a spojením nebolo, len vybičovaním vášní.

Plakali sme potom obaja… ja z hanby, z nehojenej rany, z frustrácie z toho, že som nedokázala zaujať jasný postoj a odmietnuť takéto praktiky z postoja viery… z nenaplnenej túžby, ktorú som silno stále cítila… zo všetkého.

Môj manžel plakal, keď som mu opisovala pocity, ktoré mám… a ktoré vznikali jeho pričinením. Znovu ma prosil, aby som mu vždy povedala, čo so mnou robí jeho správanie –tak za dverami našej spálne, ako aj pred ňou.

Naučili sme sa znovu modliť o uzdravenie našej sexuality spoločne – a už to neboli len moje tiché modlitby o jasné poznanie Božej vôle v pohľade na prijatie nového člena rodiny, ani zúfalé prosby o uzdravenie nášho prežívania sexuality.

 

 

Žiť v pravde

Hoci to bolo ťažké, stopli sme to. Dôsledné prežívanie zdržanlivosti v plodnom období zrazu začalo byť jednoduchšie od okamihu rozhodnutia a intenzívnej modlitby (na radu skúsených priateľov) s prosbou o silu vytrvať a o Božie riadenie v týchto dňoch, keď sme nechceli odísť od seba, a predsa sme nemohli byť spolu.

Diali sa také vtipno-krásne veci: v plodných dňoch nám ochoreli deti… alebo jeden z nás len tak práve tie dni bol úplne grogy a zaspával… alebo sme mali návštevu či sme boli nečakane zahltení prácou a službou pre druhých, ktorá nás napĺňala.

Takto prešiel ďalší čas, a zrazu som bola svedkom toho, že môj manžel mi večer hovorí: „Otvorme Bohu dvere: ak chce, aby sme prijali dieťatko, nech ho pošle. Som pripravený.“ Na môj prekvapený pohľad (mne už ako bonus stačil čistý manželský sexuálny život) s úsmevom doplnil: „Aj napriek všetkým rozumovým argumentom, ktoré som ti predkladal. Nech je Boh Pánom nášho života a ak chce rozmnožiť našu rodinu, nech to urobí.“ 

 

 

Ex post

Prešli dva roky, kedy sme sa nebránili počatiu a žili čistý život v prežívaní našej sexuality. Náš vzťah sa posilnil, uzdravil a modlitba nabrala neuveriteľné obrátky. Ale stále sme nedostali dar, ktorý som v sebe intuitívne cítila. Už sme sa aj v modlitbe zmierili s tým, že to zrejme bola len skúška vernosti. Mali sme Bohu potvrdiť, či vieme byť otvorení životu a jeho plánom – a tá skúška nás takmer potopila.

V istý čas sme boli pozvaní svedčiť pred naším spoločenstvom o našej rodine. Bol to predĺžený víkend bez detí, ešte v piatok sme si dopriali nádherné spojenie s romantikou a vyznaním lásky. V nedeľu sme svedčili o tom, čo prežívame s našimi deťmi… o našom zápase o čistotu v manželstve, o tom, ako sme z neho vyšli… o našej túžbe po ďalšom dieťatku, ktoré neprichádzalo.

Až o niekoľko dní neskôr, vďaka presným záznamom, som neuveriteľne zistila, že som v požehnanom stave. Naše dieťatko prišlo do môjho lona presne v ten piatok, inokedy nemalo kedy – a v nedeľu, keď sme svedčili a znovu prosili o jeho darovanie pre nás, bolo už s nami.

Boh je dobrý! Aj keď dal bolesť, dal aj uzdravenie… a dal nám oveľa viac, ako sme mali pred touto skúsenosťou. Žiť čisto je pre nás prioritou – tak ako hovoriť o tom, čo cítime počas všetkého zvádzania a nežností – lebo občas sa aj my potkneme. A znovu v modlitbe a komunikácii v jednote bojujeme, aby sme mohli našu manželskú lásku prežiť ako dar a zároveň aby bola darom pre Boha a pre všetkých, s ktorými sa stretávame.

Vrátiť sa či zažiť to, čo bolo po tie dva roky, už nikdy ani jeden z nás nechce.



Komentáre