Kňaz Jozef Brodňanský: Modlitba je rozhovor Boha vo mne

Máme sa báť meditácie? Ako vôbec vyzerá meditácia v kresťanstve? A prečo je pri nej dôležitá aj poloha tela? O modlitbe srdca, teda jednej z foriem meditácie, sme sa rozprávali s otcom Jozefom Brodňanským, ktorý momentálne pôsobí ako výpomocný duchovný pre pastoráciu chorých a personálu v Národnom ústave tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie Vyšné Hágy.

Čo vlastne meditácia znamená pre kresťanov? Nemusíme sa báť, že „vďaka“ nej naskočíme na vlnu nejakého východného náboženstva?

Vôbec nie. Náš strach často vyplýva z niečoho, čo nepoznáme. Tak je to aj pri meditácii. Tá práveže patrí k najstarším formám kresťanskej modlitby. Vo svojej podstate ide o opakovanie krátkej vetnej formy (monologickosť), ktorá bola typická pre celú Cirkev až do schizmy, keď sa Cirkev rozdelila na východnú a západnú. Potom tradícia monologickej modlitby ostala prevažne na východe a západ prijal viac diskurzívnosť modlitby. Ľudia by sa mali vo svojom hľadaní osobnej modlitby zoznámiť s oboma formami a zistiť, ktorá im vyhovuje.

Treba však povedať, že meditácia pre nás kresťanov nie je nič iné ako to, že človek pri modlitbe zažíva skúsenosť, že modlitba nie je činnosťou mňa voči Bohu, ale Boha vo mne. Myslím si, že každý, kto sa pokúša o osobnú modlitbu, sa skôr či neskôr dotkne meditácie.

Ako taká meditácia v kresťanstve vyzerá?

Meditácia môže mať viacero foriem. Tú, ktorá si ma osvojila, nazývame modlitbou srdca a používame v nej starú mníšsku tradíciu, kedy vyslovujeme slovo alebo krátku vetu, pomáhame si dýchaním a kultúrne správnou polohou tela.

Slovo, dýchanie a správna poloha tela sú teda tri dôležité zložky tejto modlitby. Prejdime najprv slová. Ktoré sa pri meditácii majú vyslovovať?

V rôznych kultúrach alebo tradíciách to môžu byť rôzne slová. Už púštni otcovia pravidelne skúšajúc zistili, že je dobré vyslovovať meno Ježiš, z neho sa potom odvodzuje Ježišova modlitba. Pri vyslovovaní slova alebo krátkych viet je dôležité už spomenuté dýchanie. Pri nádychu vyslovujeme meno Ježiš, lebo to je Boží princíp života, ktorý do nás prichádza. A pri výdychu dávam vždy zo seba niečo, čo ma charakterizuje. Veľmi dobre sa na to používajú vety: „Ježišu, zmiluj sa nado mnou hriešnym“ alebo „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou“, alebo „Ježišu, dôverujem ti“.

Dôležitá je aj poloha, v ktorej meditujeme. Prečo?

Telo má okrem iného tiež pomôcť pri modlitbe nezaspať. Modliaci sa človek má preto pracovať na tom, aby bol v takej polohe, ktorá pomáha prirodzene kyslíku vchádzať do mozgu a tak eliminovať efekt zívania. Akonáhle sa totiž nesprávne posadí, zívanie podvedome zaháňa aj tým, že stále mení polohu a tak sa hemží ako malé neposedné dieťa. Znehybnenie tela totiž pomáha znehybneniu dotieravých myšlienok a obmedzuje roztržitosť.

Ako taká poloha vyzerá?

Je to sedenie na stoličke, bez opretia, kde kolená sú mierne rozkročené a nohy sú v takom uhle zohnutia, že sa dotýkajú celým chodidlom zeme, aby človek pocítil posun panvy dopredu. Je tam potrebný mierny predklon trupu dopredu, kde znova dbám na to, aby moje ramená boli vzadu bez napätia a ruky sú položené uvoľnene na stehnách. Krk a hlava sa jemne snažia akoby dotknúť temenom hlavy stropu. Práve tak sa vyrovná hrudná a krčná chrbtica.

To sedenie sa dá, pravdaže, zmeniť aj na polohu kľačmo. Je to pohodlnejšie a niekedy aj príjemnejšie, keď si pod zadok dáme podušku alebo podsedák.

V tejto polohe začíname dýchať, do nádychu dávame Boží princíp života, čiže meno Ježiš alebo časť vety, kde je Ježiš hlavným slovom. Je to pomalé, pokojné a lahodné dýchanie, kde na konci pridržíme nádych a znova pokojne, pomaly a lahodne vydychujeme s miernym pridržaním výdychu aj na konci. Do pridržania výdychu dávame tú druhú časť vety a vydychujeme takpovediac jed, oxid uhličitý – to som ja, moja ľudská prirodzenosť.

Nadychujeme sa Božej prirodzenosti a vydychujeme ľudskú prirodzenosť. To prvé, čo človek spraví, keď príde na svet, je, že sa nadýchne. Posledné, čo robí, je vydýchnutie. A medzi prvým a posledným je jedno ľudské bytie.

MODLITBA SRDCA JE SPȎSOB, AKO JA CELÝ MȎŽEM BYŤ V MODLITBE

Meditáciu, ako ju praktizujete vy, nazývate aj modlitbou srdca. Tento názov nás môže trošku zvádzať k predstave, že ide o modlitbu, pri ktorej budeme niečo cítiť. Je to tak?

Hoci by sa mohlo zdať, že meditácia bude nejaký citový stav, nie je to celkom tak. Keď používame termín modlitba srdcom, alebo dnes aj modernejší názov – modlitba súhlasu, je to stále to isté. Je to čistý spôsob, ako ja celý môžem byť v modlitbe svojím srdcom, svojou osobnosťou, mysľou, slovami, telom, bolesťou, fyziologickou aj psychologickou situáciou…

A keďže modlitba je vždy činnosť Boha v mojom srdci, tak v modlitbe musím dať väčší priestor jemu ako svojej mysli, ktorá tam tiež bude prítomná. Zároveň znovu zdôrazňujem, že je to Božia činnosť v človeku, nie ľudská činnosť voči Bohu.

My však často skĺzavame k snahe niečo „si vymodliť“, nenechávame konať Boha v nás, chceme niečo dosiahnuť sami…

Áno, často sa štylizujeme do situácie, že Bohu treba niečo pripomínať, treba mu niečo zopakovať a on od nás vyžaduje modlitbu ako nejakú pečiatku. Veľakrát podnikáme množstvo modlitbových činností za účelom, aby sme od neho niečo dostali. Prosba je v modlitbe zaiste potrebná, ale ak je jej hlavnou časťou a vždy hlavným motívom, tak svedčí o tom, že človek sa nemodlí srdcom, modlí sa len pocitom a hlavou s problémom, ktorý práve má.

Keď sa človek modlí, často zápasí s tým, že mu do mysle vstupuje mnoho iných myšlienok. Je to tak aj pri meditácii?

Nezápasíme s tým iba my, bola to skúsenosť aj mnohých svätcov či cirkevných otcov, ako Ján Zlatoústy, Ján Kasián alebo aj niektorých púštnych otcov. Aj oni sa stretávali s tým, že keď sa chceli modliť, myšlienky im prekážali. To znamená, že každý, kto sa pokúša o stretnutie s Bohom čistým spôsobom, sa stretáva s problémom myšlienok, ktoré nemôže odohnať, môže ich len prekryť. A to, čím ich prekrýva, je práve účinné slovo.

Tým slovom je už spomínané meno Ježiš?

Presne tak. Už v počiatkoch kresťanstva púštna aj monastická skúsenosť objavovala, že na zlé myšlienky funguje fenomén „strieľania“ Božím slovom a menom Ježiš. Otcovia zistili, že akákoľvek forma Božieho slova, kde je vyslovované meno Ježiš, spôsobuje to, že sa myšlienky začínajú stišovať a hoci nikdy neodchádzajú, dostávajú sa pod vládu mena Ježiš. Nie je to však vec vôle ani psychiky, či nejakého silného ľudského charakteru.

Je dôležitým faktorom pri meditácii aj pravidelnosť?

Čím menej praktizujeme pravidelnosť, tým ťažšie je modliť sa. Čím menej sa modlíme, tým ťažšie to ide. Čím častejšie sa modlíme, tým to ide ľahšie. Ale nikdy to nepôjde samo od seba. (úsmev) Mať intervaly ráno a večer je dôležité. A to aj z toho dôvodu, že ma to stále stimuluje, že ja sa tiež pričiňujem o rozhovor Boha vo mne, že mu dávam dovolenie. Lebo bez môjho dovolenia „musí“ používať nadprirodzené možnosti, aby ma pritiahol k sebe.

Čo ešte odporúčate? Čo môže pomôcť pri meditácii?

Je mi jasné, že napríklad pre rodičov s viacerými deťmi je náročné nájsť si nerušený čas. Zo skúseností za tie roky viem, že na rannú meditáciu si človek jednoducho musí privstať. Večer zase nie je dobré meditovať tesne pred spaním, lebo telo už nevládze.

Odporúčam meditáciu nie kratšiu ako desať minút. Za menej ako desať minút sa totiž len zriedka dá vstúpiť do sústredenej meditácie, lebo potrebujeme čas aj na usadenie sa, na rozdýchanie vedúce k spasívneniu. Z tých desiatich minút tak máme možno nejakých päť-šesť minút, ktoré môžeme reálne naplno využiť, že už meditujeme a cez ne sa počas štyroch až piatich sekúnd udeje, že sa Pán Boh prejaví. Zažívame ho ako pokoj, to je najčastejšia forma, vďaka ktorej vnímame, že je v nás.

Využiť na meditáciu sa dá aj ticho pred a po svätej omši.

BOH HOVORÍ INÁČ AKO VERBÁLNE ALEBO POCITOVO

Jednou z prvých definícií, ktorú sa o modlitbe učíme ešte ako deti, je, že modlitba je rozhovor s Bohom. V meditácii však toho podľa všetkého veľa nenarozprávame…

Áno, hovorí sa, že modlitba je rozhovor s Bohom. Ja by som bol skôr za to, že to je rozhovor Boha vo mne. A on hovorí ináč ako nejako verbálne alebo pocitovo.

Boh sa vyjadruje v tichu. Nie je to však o mlčaní, že nesmieme rozprávať. Je to ako keď matka komunikuje s batoľaťom bez slova, len opticky. A vie presne, že je hladné alebo ho bolí bruško, číta jeho pocity bez slov, lebo to dieťa je z nej. Pripadá mi to ako paralela Boha. Boh je tou matkou, ja tým dieťaťom, ktoré sa nemusí namáhať, aby on pochopil alebo aby ma vnímal. Preto je podľa mňa modlitba prirodzený spôsob bytia s Bohom bez slov.

Môže to trošku vyznievať, že slovná modlitba je vlastne zbytočná…

To tým vôbec nechcem povedať. Čo zakúšam je, že naša urečnenosť býva často prekážkou v spoznávaní toho, kedy a ako hovorí k nám Boh naozaj.

Niekedy svoju modlitbu hodnotíme aj na základe toho, čo sme pri nej cítili…

Hodnotiť modlitbu podľa toho, ako sa pri nej cítim, je podľa mojej skúsenosti nešťastné, lebo aj ja pri meditácii zažívam veľmi ťažko svoju prirodzenosť, ktorá je biedna a hriešna. To je jeden z dôvodov, prečo niektorí ľudia, ak sa aj dotknú meditácie, nakoniec od nej upustia, pretože v nej neznesú seba, tú pravdu o sebe. Pocity sú najčastejšie veľkým klamstvom a pascou Zlého, keď nás chce odviesť od reálneho prežívania Boha. Ak počas meditácie zažívame veľa ničoty, môžeme sa zľaknúť. No ak sa nad tým zamyslíme, najbezpečnejší zážitok Boha je, že on je veľký, ja som nič. Ja svojimi zmyslami predsa nemám veľkú šancu zachytiť ho. Takže pri čistej modlitbe srdcom ju nemôžem hodnotiť podľa toho, ako sa pri nej cítim. V tomto bode je dobré spomenúť, že nie je na škodu nájsť si niekoho, kto nás môže v meditácii, ale aj v duchovnom živote postupne sprevádzať.

Kde takého človeka môžeme nájsť?

Najspoľahlivejšie je nájsť si niekoho na sprevádzanie v centrách meditačnej modlitby v Katolíckej cirkvi, ktoré sa venujú modlitbe meditácie v praxi. A treba podotknúť, že človek, ktorý vás sprevádza, vôbec nemusí byť nejaký „svätec“. Nemusí to byť ani rehoľník či kňaz, aj keď by to mohlo byť štandardom.

OPAKOVANÍM JEDNÉHO SLOVA SA DÁ VYSLOVIŤ VŠETKO

Božie slovo spomína, že sa máme modliť ustavične. Ako sa to dá? Môže nám v tom skúsenosť meditácie pomôcť?

Modliť sa ustavične môžeme dvoma spôsobmi. Môžeme použiť diskurzívnosť, to znamená veľa foriem, slov a dlhé vetné zloženia, litánie, ružence, pobožnosti, všetko pochádzajúce zo vzácnej tradície. Alebo potom máme monologickosť, kde sa modlíme len jedným slovom alebo krátkou vetou, ktorú ak nájdeme, tak sme našli perlu, kvôli ktorej je dobré všetko ostatné zanechať.

Momentálne trávim veľa času s ťažko chorými a umierajúcimi ľuďmi. U nich sa často objavuje jednoduchá, monologická forma modlitby. Títo ľudia sa trápia, že pre bolesti nevedia dokončiť ani len jeden Otče náš… No postupne prichádzajú k tomu, že opakovaním jedného slova alebo krátkej vety vlastne v sebe vyslovia všetko podstatné, že Boh sa v nich vysloví. A to sa naozaj nedeje mnohými slovami. Za to sa to však deje neustále.

Vy sám sa už meditujúc modlíte veľa rokov. Badáte na sebe v tomto ohľade nejaký pokrok?

(chvíľa ticha) Myslím si, že v modlitbe neexistuje nejaký pokrok, level alebo stupeň, nejaká kvalifikácia. Podľa mňa je to sústavný začiatok. Po tridsiatich rokoch, čo sa modlím, mám skoro rovnaké problémy. Pravdaže, niečo sa aj zmenilo, napríklad mám väčší zmysel pre humor zo seba, už sa neberiem tak vážne, čo pomáha. No telo však stále prejavuje určité nároky. Keď sa modlitba stáva prirodzenou, keď ide sama, vždy je to zázrak Ducha Svätého, nie moja zásluha.

Ak mám hovoriť o nejakom zlepšení seba, určite to nie je morálne zlepšenie. Modlitba nezlepšuje človeka. Nerobí nás menej hriešnymi. Aj ja som ten istý hriešnik, ba možno ešte väčší ako predtým, len si to vďaka meditácii viac uvedomujem. Takže meditácia mi priniesla väčšiu citlivosť voči vlastnej hriešnosti a zároveň väčšie milosrdenstvo voči druhým.

Foto: Peter Kováč