Koučka Eva Mária Samcová: Trvá približne dva roky, kým sa vyrovnáme so stratou partnera

Ako minulé vzťahy vedia ovplyvniť naše súčasné, o neodľúbení sa, strate partnera či idealizovaní sme sa rozprávali s koučkou a psychologičkou Evou Máriou Samcovou. Má za sebou pôsobenie v domove pre seniorov, ale pracovala aj na infekčnom oddelení či na JIS na Kramároch ako krízový intervent a pomáhala pacientom vo forme psychologickej podpory.

Ako je možné, že v nových vzťahoch občas myslíme na svojich bývalých partnerov? Prečo máme tú „potrebu“?

Je úplne normálne, že z času na čas spomíname na svojich bývalých. Môže nám ich pripomenúť situácia, emócia, farby, chute, vône, hudba… Záleží však na tom, ako intenzívne a ako často na svojho či svoju ex myslíme. Veľkú úlohu tu zohráva aj to, ako dlho sme boli spolu, koľko času ubehlo od rozchodu či ako veľmi nás rozchod zranil. No a, samozrejme, aj od toho, aká sme osobnosť a ako sa vyrovnávame so stratami. Vo všeobecnosti však platí, že čím viac na svojho bývalého myslíme, tým silnejšiu emóciu k nemu prechovávame. A je jedno, či je tá emócia pozitívna, alebo negatívna.

Prečo naša myseľ blúdi v minulosti a budúcnosti a nevie žiť a sústrediť sa na „tu a teraz“?

Nazvala by som to útek. Možno situácia, v ktorej sa nachádzame, nie je ideálna, preto sa utiekame do minulosti k situáciám, kde sme sa cítili dobre. Tam je to bezpečné, lebo to tam poznáme. Prípadne sme v negatívnych skúsenostiach a premýšľame, ako inak by sme ich riešili.

A čo sa týka budúcnosti, zase si vytvárame fiktívne scenáre nášho života, toho, ako by sme chceli, aby veci boli. To zase nemusí byť úplne na škodu, pokiaľ toho nie je veľa a sme schopní žiť aj súčasnosť. Trénujeme si svoju predstavivosť, svoju intuíciu, ale aj analytické myslenie. Problémom to je až vtedy, ak viac žijeme v minulosti alebo v budúcnosti, ale skutočný život nám preteká pomedzi prsty.

Čo ovplyvňuje naše vzťahy, ktoré prežívame v dospelosti?

Vzťahová väzba. Tvorí sa v prvých troch rokoch nášho života podľa toho, ako (zvyčajne) matka reaguje na naše potreby. Ak reaguje vždy a adekvátne, vytvorí sa nám bezpečná vzťahová väzba, a teda aj my sa cítime vo vzťahoch všeobecne a isto. Ak však raz reaguje a raz nie, stáva sa pre dieťa nevyspytateľná, vzniká neistá väzba. Tá môže byť úzkostná, čiže dieťa sa cíti opustené, a preto urobí všetko, aby získalo pozornosť matky. Žiaľ, toto nastavenie si dieťa berie aj do dospelosti.

Čiže si nie sme istí, že nás partner ľúbi?

Áno, oveľa dlhšie svoje emócie pripútavame k partnerovi a snažíme sa ho za každú cenu udržať. A kým „bojujeme“, nie je možné prestať ľúbiť.
Veľkú rolu tu zohráva aj to, v akej fáze rozchodu, teda odlúčenia, sa nachádzame. V tých prvých dvoch je to veľmi ťažké, až nemožné. Lomcujú tu nami silné emócie od popierania, smútku po hnev a zlosť. V tých ďalších dvoch sa učíme s odlúčením žiť a začať odznova.

RANDIŤ SAMI SO SEBOU

Ako sa odpútať od starých vzťahov, aby nám neničili nové?

Každý máme iné stratégie. Niektoré nám fungujú, iné nie. Rozhodne je však vhodné nezačínať nový vzťah, kým sme ešte emocionálne pripútaní k predošlému partnerovi. V tom medziobdobí medzi starým a novým vzťahom by sme sa mali venovať hlavne sami sebe, budovať svoju osobnosť, učiť sa nové veci, športovať, „randiť“ sami so sebou. Ten správny človek k nám príde vtedy, keď sa správnym človekom staneme my sami.

Prečo zabúdame na to zlé, čo sa nám stalo s bývalým partnerom?

Asi záleží ako kto. Mám mnoho klientov, ktorí sú zatrpknutí a vidia na svojom bývalom partnerovi len to zlé, a to dobré úplne popierajú. Ak spomíname aj na to dobré, je to vlastne dobrý signál toho, že sa oveľa lepšie a skôr vieme posunúť vo svojom živote. Malo by to byť však v rovnováhe a mali by sme vedieť vidieť to dobré aj to zlé. Pretože sme ľudia, nikto z nás nie je dokonalý, každý máme chyby. A aj náš partner. Každý extrém je nesprávny.

A ak si pamätáme len to dobré?

Je dosť možné, že si partnera až príliš idealizujeme. Môže to byť naše bezpečné miesto, ktoré si vytvoríme vo svojej fantázii a v ťažkých chvíľach sa tam utiekame. Deje sa to hlavne vtedy, ak máme neistú vzťahovú väzbu. Ľudia s bezpečnou väzbou sú väčší realisti.

PREDSTAVA SPOLOČNEJ STAROBY

Ako zistiť, či aktuálny partner nie je „len záplata“ a náhrada za ex?

Neviem, či existuje jeden zaručený spôsob. Dosť o tom pochybujem. Asi najistejší spôsob, ako to zistiť, je, že poznáme seba. Keď poznáme seba, vieme vnímať svoje emócie, myšlienky, svoje konanie, keď poznáme svoje zranenia, spúšťače, svoje silné a slabé stránky, oveľa jednoduchšie vieme identifikovať, či ide o niečo skutočné, alebo len „záplatu“.

Čo robiť pri pochybnostiach?

Určite je dobre vedieť si odpovedať na otázky, či si vieme predstaviť s týmto človekom zostarnúť. Vieme si predstaviť, ako budeme tie roky spoločne tráviť? Máme rovnaké životné hodnoty a postoje? Ak nie, sme ochotní urobiť kompromis a budeme sa stále cítiť komfortne?

Je to určitá forma závislosti, keď napríklad vdovci a vdovy stále spomínajú svojho nebohého či nebohú aj dlhé roky po smrti?

Človek prirodzene potrebuje niekde patriť. So svojím partnerom vytvárame neviditeľné puto. Je rozdiel, či sa rozchádzame a náš partner žije, alebo sa s ním máme navždy rozlúčiť s vedomím, že je to definitívny koniec. Neustále spomínanie môže byť formou popierania tohto odchodu, hlavne ak to človek nemá pod kontrolou. Je taktiež rozdiel, či ide o mladého človeka, alebo staršieho. Mnoho seniorov so svojím partnerom prežilo takmer celý svoj život. Poznajú sa možno od školy. Prijať to, že ten druhý tu zrazu nie je, je také traumatické, že pripomínaním si daného človeka sprítomňujeme a ten odchod nie je pre nás potom taký bolestivý. Starší ľudia však veľakrát nemajú záujem hľadať ďalšieho partnera.

Prečo?

Pri mladých je to iné. Množstvo štúdií hovorí o tom, že trvá približne dva roky, kým sa nám emócie po odlúčení ustália. Ak teda stratu vnímame rovnako bolestivo aj po tomto čase, určite je potrebné vyhľadať odbornú pomoc. Samozrejme, môžeme aj hneď po udalosti, keďže každý z nás znáša stratu inak.

Sme šťastnejší a zdravší, keď si po smrti partnera nájdeme nového, alebo sme psychicky viac v pohode, keď ostaneme bez partnera?

Sme šťastnejší a zdravší, keď žijeme svoj život. Neexistuje univerzálne riešenie. Či budeme sami, alebo s niekým, je druhoradé. Naše šťastie totiž nespočíva v iných rukách, len v našich vlastných.  Potrebujeme počúvať svoje vnútro a žiť podľa neho. Nikto nepozná náš život lepšie ako my sami. Ak sa naučíme vnímať svoje potreby a zistíme, ako ich napĺňať, tak to je to správne.

Snímky: respondentka