Krik a hlasné hádky. Ako prežiť výbuchy svojho dieťaťa a nezblázniť sa
Drzé slová, krik, buchnutie dverami a následný plač spoza dverí detskej izby. Ak takýto scenár spoznávate, nie ste sami. Mnohí máme prejavy detského vzdoru, pubertálnych nálad alebo jednoducho len tvrdohlavej povahy na dennom poriadku. Veta „Vyrastie z toho“ má síce posolstvo nádeje, napriek tomu však v danej chvíli prináša len málo potechy. Ako teda prežiť výbuchy svojho dieťaťa a nezblázniť sa?
Nedá sa to neriešiť, ani prehliadať, nádoba trpezlivosti má tiež svoje dno a ani susedia nemusia mať najsilnejšie nervy… Nie vždy máme dosť síl vysvetľovať s pokojom a láskou. Veď aj my rodičia sme ľudia a zaslúžime si dať aspoň šálku kávy bez toho, aby sme k nej dostali zákusok zvaný „Si najhorší rodič na svete! “ alebo „Dajte mi všetci pokoj!“. Dá sa naučiť reagovať aj v takých chvíľach? Ponúkame niekoľko krokov, ktoré nám v tom môžu pomôcť:
1. Identifikujme príčinu podráždenia
Niekedy sa za prehnanými reakciami našich detí skrývajú len praobyčajné veci, ako únava, hlad, nedostatok spánku… Jednoducho nemajú pokryté základné fyziologické potreby, a tak energia na slušné spôsoby už neostáva. Nielen menšie deti a tínedžeri vtedy reagujú podráždene. Aj my dospelí nie sme práve najpríjemnejšími spoločníkmi, keď naše telo trápi hociktorá z uvedených príčin. V takých prípadoch nemá zmysel dohováranie ani poúčanie.
Ak sa za neprívetivým správaním našich ratolestí skrýva niečo iné, aj vtedy treba hľadať, o čo ide. Možno je to zlý deň v škole, hádka s kamarátmi či súrodencami, strach z nadchádzajúcej písomky… Príčin môže byť veľa, ale aj tie sa dajú identifikovať. Horšie je to, ak u detí vnímame, že ich neprimerané správanie sa opakuje pričasto alebo má zhoršujúcu sa tendenciu. Vtedy by sme mali hľadať hlbšie. Má dieťa dlhšie trvajúce problémy? Cíti sa neprijaté, nepochopené alebo mu niečo chýba? Dostáva od nás všetko, čo potrebuje? Rozprávame sa s ním, vieme, čo prežíva, čo ho trápi? Dostať sa mu pod kožu býva často náročné, no nie nemožné. Deti zvyčajne nekričia alebo nie sú podráždené, lebo sa im „chce“. Otázka je, či sa nám – ich rodičom – chce hľadať, prečo to robia. Ak si sami nevieme pomôcť a situácia je vážna a dlhodobá, nemali by sme báť vyhľadať aj odbornú pomoc v podobe psychológa.
2. Komunikujme v príhodnej chvíli
Zachovať si chladnú hlavu, keď tá druhá zúčastnená strana chrlí oheň a síru, nebýva ľahké. Ak je naša trpezlivosť aktuálne vyčerpaná alebo sme sami unavení, príp. sme cholerici, bude to stáť ešte viac sily. Dôležité je však uvedomiť si, že rodičom, teda dospelou stránkou, sme tu my. Ak tu má niekto udržať pokoj a triezvosť, očakáva sa to práve od nás. Vyžadovať upokojenie nasilu alebo ponúkať rozhovor, keď dieťa nie je v stave rozumného premýšľania, nemá zmysel. Oveľa efektívnejšie je nechať mu priestor i čas, avšak s dozretím na to, aby si pri výbuchu neublížilo aj fyzicky. To platí hlavne u menších detí. U tých starších pomáha, ak si nahromadenú energiu doslova vybijú na boxovacom vreci. Možno sa budete čudovať, ale táto investícia sa naozaj oplatí. Zvlášť pri tvrdohlavejších jedincoch. Ak sa dá, vždy je dobré ku konfliktu sa po čase (nie však dlhom) vrátiť. Veľmi dôležité je to práve v prípadoch, keď vnímame, že je za tým niečo viac ako „len“ únava alebo nechuť dodržiavať pravidlá.
3. Nastavme hranice
Žiaden vzťah sa nezaobíde bez správne nastavených hraníc v každej oblasti. Je dobré, ak ich vieme nastaviť, aj keď zápasíme s hlasným prejavovaním svojich názorov u našich detí. Vedieť povedať, čo sa nám páči alebo nepáči, vyjadriť svoje sklamanie či iné emócie, postaviť sa sám za seba a pod. je dôležité. Kde inde by sa to mal malý človek naučiť, ak nie doma? Niektoré deti to však robia ubližujúcim spôsobom. Aj preto ho treba zaradiť do istých hraníc. „Môžeš teraz vykričať všetko, prečo sa hneváš, máš na to tri minúty,“ je jednou z možností pri menších deťoch. Skúsiť môžeme nechať ich „vyhnevať sa“ vo svojej zatvorenej izbe alebo búchaním do vankúša. Ich pocity by sme mali skúsiť pomenovať („Vidím, že si nahnevaný, smutný…“), nijako ich nepodceňovať ani zvlášť nekomentovať. Ak nás v hneve dieťa udrie, je namieste takéto správanie odmietnuť, zadržať mu ruky alebo nohy. Akúkoľvek silnú emóciu prežíva, nie je na mieste, aby nám alebo komukoľvek inému ubližovalo.
Ak svoje pocity dávajú nahlas tínedžeri, je to zložitejšie. Ich prejav býva často veľmi osobný a namierený na naše najcitlivejšie miesta. Tieto dospievajúce deti vedia, kde majú pritlačiť, aby nás to zabolelo. Aj v týchto prípadoch si však treba uvedomiť, že situácia je v našich rukách. „Viem, že sa hneváš (cítiš nespravodlivosť, zdá sa ti to neprimeraný trest…), avšak to, ako sa teraz so mnou rozprávaš, sa mi nepáči. Môžeme sa o tom porozprávať neskôr.“ Takto dáme mladému mužovi či žene jasne najavo, že sme v tom síce s ním, ale nenecháme zo seba robiť panáčika.
4. Budujme vzťah cez spoločne strávený čas
„Ja mu vôbec nerozumiem. Nemáme nič spoločné. Už sa so mnou skoro vôbec nerozpráva.“ Ak vám v hlave rezonujú rovnaké alebo podobné myšlienky, vedzte, že nie ste sami. Mnohí rodičovskí kolegovia takúto frustráciu zažívame na dennej báze. Kým bolo dietko malým bábätkom, nevedelo sa od nás odrhnúť, zverilo sa nám s každou nudnou maličkosťou, no ako rastie, akoby sme ho strácali… Zdá sa, že sme pre neho nudní, staromódni, ničomu nerozumieme, namiesto záujmu zažívame tiché prevracanie očami, alebo až príliš hlasné a pohŕdavé zvuky. Realita dnešnej rodiny je taká, že takéto veci zažívajú rodičia čoraz mladších detí, nielen pubertiakov.
Mohlo by sa zdať, že sa už nič nedá robiť, že sme niečo nenávratne zanedbali alebo pokazili. A je dosť možné, že sme niečo také aj urobili. Dobrou správou však je, že nádej na život bez hádok a na pokojný vzťah je tu stále. Ale loptička je na našej strane. Ak nám na pute so synom alebo dcérou záleží, iniciatívu musíme vyvinúť my. Netreba na to tlačiť ani preukazovať sklamanie, ak sa vaša ponuka nestretne s nadšením. Dôležité však je nevzdať to. Možno to bude trvať viac ako jeden, dva či tri návrhy na spoločnú aktivitu či rozhovor. Ak na to nie ste zvyknutí, zo začiatku vám to nebude prirodzené, asi sa budete cítiť trápne alebo prežívať kúsok hanby. Toto je však investícia, ktorá sa oplatí a má veľký dopad na vašu spoločnú budúcnosť.
5. Neberme to osobne
Ak žijete v spoločnej domácnosti s dieťaťom alebo deťmi, ktoré svoje pocity, názory a nesúhlas vyjadrujú hlučne, viete, že je to život neľahký. Človek potrebuje veľa vytrvalosti a odvahy ísť proti prúdu – neodplácať krikom za krik ani škaredými slovami za škaredé slová. Je vyčerpávajúce, keď po náročnom dni v práci zažívate aj ťažké chvíle doma. Rovnako ako je smutné, ak sa krásna rodinná pohoda kvôli malichernosti v okamihu premení na katastrofu. Odovzdať sa do Božej milosti, aby sme podobné chvíle zvládli, je jednou z najdôležitejších lekcií, čo nás môže rodičovstvo naučiť. A tou druhou je naučiť sa, že čokoľvek vyrieknuté z úst nášho dieťaťa pri hádke netreba brať osobne. Nie, nie ste ten najhorší rodič na svete, keď ste mu nedovolili hrať hru alebo ďalšiu sladkosť. Ani sa nemusíte báť, že s vami už nikdy neprehovorí. Dokonca nie je ani pravda, že vás nemá rado. Isteže nás takéto slová netešia, zvyčajne to však nie je rozum, čo ich formuje, ale rozhnevaný jazyk. A ten treba brať s rezervou a mnohými kilami trpezlivosti.
Foto: stockphotos