Ľúbim svoje dieťa. Preto mu všetko nedovolím
Byť matkou a otcom je ťažký údel. Chceme byť tými najlepšími rodičmi, preukazovať svojim deťom dostatok lásky a pozornosti, zároveň im však vymedziť hranice, ponúknuť dostatok možností, dostať z nich čo najväčšie percento ich potenciálu a posunúť ich tam, kde sme sa my nikdy nedostali. Často sa pritom dostaneme na do slepej uličky zvanej pedocentrizmus, ktorý dieťa a jeho potreby stavia nad všetko ostatné.
Autor úspešnej knihy Ak ma ľúbiš, nedovoľ mi všetko Amedeo Cencini o tom vie svoje. Ako pedagóg venujúci sa formácii a pastorácii povolaní a širšej problematike medziľudských vzťahov zmapoval prekliatia tohto pedagogického smeru. Priznáva, že nie je ani manžel, ani otec, no na základe mnohých skúseností s dospelými mladšieho veku posudzuje pedocentrizmus ako mimoriadne škodlivý. Tento trend podľa jeho slov sprevádza takmer bezbrehé uctievanie dieťaťa, podriaďovanie sa jeho prianiam a až prehnanú zhovievavosť rodičov. Dieťa sa tak dostáva do centra všetkej pozornosti a zdanlivo sa rešpektuje jeho sloboda, no v konečnom dôsledku sa v jeho vnútri vytvára prázdno a z rodičov robí bezvýznamné osoby. Čoraz väčšmi totiž závisí od vlastných impulzov a má prehnané očakávania od druhých – aj od života. Pričom sa pre svoje okolie stáva tyranom.
Cencini napísal spomínanú knihu ako inšpiráciu, výzvu alebo poučenie, aby rodičia nepokračovali v zanedbávaní práv svojich detí. Preto ju aj spracoval nezvyčajným spôsobom. V troch častiach predstavuje práve zanedbávané práva detí a prehliadané povinnosti dospelých, ktoré podľa neho zásadne ovplyvňujú osobnosť detí v dospelosti. Prvú časť venuje pohľadu „ja“, ktorý sa týka priamo osobnej identity dieťaťa. V druhej rozoberá pohľad „ja v kontakte s ty“, v ktorom ide o vzťah dieťaťa a inej osoby. Posledná časť objasňuje pohľad „my“, teda postoj rodičov a rodiny.
POHĽAD JA – IDENTITA DIEŤAŤA A JEHO POSTOJ K SEBE
Táto perspektíva je podľa Cenciniho základom toho, čo si nesieme z detstva ako výbavu do dospelosti. „Ide najmä o to, aby rodičia dieťaťu odovzdali tak veľmi potrebné vnímanie toho, čo moderná psychológia nazýva základnou dôverou. Z nej sa rodí dobro, ktoré voláme sebaúcta,“ píše Cencini a dodáva, že otec a matka by mali dieťaťu pomôcť budovať vlastnú sebaúctu ako bezpečný a stabilný základ, čo pretrvá napriek možným zlyhaniam, ktoré prináša život. Aj keď to na prvý pohľad vyzerá ako jasné, často sa stretávame s deťmi, ktorých správanie je opakom zdravého sebavedomia – vnímajú sa negatívne.
Taliansky autor tento jav hodnotí ako dôsledok nerešpektovania základných práv dieťaťa. V rámci tejto časti spomína tieto práva dieťaťa: právo nebyť „naprogramovaný“ – teda nestať sa takým, akého si ma predstavujú iní; právo na nedokonalosť – dovoliť dieťaťu robiť chyby a zároveň byť „chybným“ (či už zo zdravotného, intelektuálneho, či vzhľadového hľadiska); právo na nedokonalosť prostredia, v ktorom žijeme; právo na primerané zaobchádzanie; právo nebyť porovnávaný a posudzovaný ako dospelý – v tomto práve ide o správnu citovú a sexuálnu výchovu; právo nebyť pokladaný za zázračné dieťa ani za „nepodarok“; právo byť pokladaný nielen za nositeľa práv, ale aj povinností; právo nebyť terčom fyzického ani verbálneho násilia; právo pýtať sa a dostať odpovede (alebo byť aspoň braný vážne) a právo nebyť izolovaný doma.
POHĽAD JA V KONTAKTE S TY – VZŤAH DIEŤAŤA A INEJ OSOBY
Cenciniho cieľom v druhej časti knihy je čo najlepšie zachytiť vzťah ako prostriedok rastu a výchovy dieťaťa, ktoré sa začínajú v rodine. Zameriava sa hlavne „na pochopenie toho, ako sa zo vzťahu rodí konkrétny výchovný štýl, teda ako sa vzťah stáva nástrojom výchovy a do akej miery táto problematika súvisí s potrebami dieťaťa alebo s tým, čo môžeme pokladať za jeho práva“.
Vo svetle tohto zámeru vytyčuje autor nasledujúce práva dieťaťa: právo vedieť, čo je správne a čo nie – toto právo nie je len teoretická či intelektuálna záležitosť, ale aj emotívna a empirická – to znamená, že dieťa musí na živote vlastných rodičov zažívať vierohodnosť ich slov; právo poznať pravidlá a byť napomenutý v prípade ich nedodržania; právo spontánne odporovať, ale aj dostávať opodstatnené zákazy – aj opodstatnené „nie“ je prejavom lásky; právo zakúsiť nedostatok (niečoho) a neprítomnosť (niekoho) – dieťa nemusí dostať všetko a občas môže byť aj samé bez toho, aby mu to automaticky ublížilo; právo na utrpenie – dieťa netreba ochrániť pred každou bolesťou, tej sa predsa v živote nevyhne, naopak, potrebujeme ho už dnes pripraviť na tú, ktorá ho čaká v budúcnosti; právo netrpieť tam, kde sa dá utrpeniu vyhnúť; právo nebyť zasypaný darmi – dar je síce dôležitou súčasťou života, no nesmie sa stať obyčajnou všednou vecou a nemá vyvolávať uspokojenie; právo nebyť presýtený hrami; právo radostne prežívať detstvo a právo počuť pravdu, nielen hovoriť ju.
POHĽAD MY – POSTOJ RODIČOV A RODINY
Záverečná časť Cenciniho úvah sa venuje právam, ktoré súvisia s rodinou. V nej sú hlavnými a základnými bodmi rodičia. V tomto pohľade hovorí o týchto právach: právo na rodinu, ktorú tvoria otec (muž) a matka (žena); právo mať súrodencov (ak je to možné); právo na to, aby rodičia boli rodičmi, nie kamarátmi svojich detí; právo mať rodičov, ktorí nepodporujú nezrelosť a lenivosť svojich detí – toto právo sa týka predovšetkým vzdelávacieho procesu, v ktorom by rodičia nemali podrývať autoritu učiteľov a vychovávateľov spochybňovaním ich rozhodnutí; právo byť prijímaný a rešpektovaný ako samostatný jedinec – dieťa sa musí vyvíjať ako samostatná bytosť, v dieťati, ktoré je ustavične vedené k závislosti od druhého človeka, sa totiž nerozvinie zdravá sebaúcta; právo mať rodičov, ktorí vedeli byť deťmi a dnes sú spokojní ako otec a mama; právo nebyť citovo vydieraný, ale zakúsiť, že som hodný lásky aj vtedy, keď sa mýlim; právo nebyť vnímaný ako príťaž, prekážka alebo ničiteľ slobody rodičov – dieťa má právo byť prijaté tými, ktorí ho povolali do života, má právo nebyť vnímané ako akási nehoda, nepriateľ slobody či votrelec; právo nesedieť ustavične pred televízorom; právo nebyť pokladaný za subjekt konzumu – dnešný marketing sa z veľkej časti zameriava na dieťa, lebo je z neho ľahko dostupný klient, rodič ho preto musí naučiť rozpoznať krásne od zdanlivo krásneho, falošné od pravého.
Možno sme si v našom rodičovstve ani neuvedomili, že sme sa chytili do pasce pedocentrizmu. Že v mene lásky k dieťaťu mu všetko dovolíme, kúpime či vybavíme. V skutočnosti mu tak len upierame práva, ktoré potrebuje na to, aby sa z neho stala zodpovedná a slobodná bytosť. Nebojme sa vystúpiť z tohto trendu a byť rodičmi, ktorí svoje deti ľúbia, zároveň však poznajú rovnováhu medzi svojou autoritou a prirodzeným vývojom dieťaťa.
Inšpiratívnu knihu Ak ma ľúbiš, nedovoľ mi všetko si môžete zaobstarať v našom eshope:
https://www.nakupujemplus.sk/vztahy/amadeo-cencini–ak-ma-lubis–nedovol-mi-vsetko/
Foto: pexels.com