Manželské páry, ktoré žili obyčajné životy neobyčajným spôsobom
November je mesiacom, kedy si viac spomíname na tých, ktorí už vidia Boha z tváre do tváre. Mnohí z nich nás svojím životom môžu inšpirovať na našej vlastnej ceste k nemu. Ako manželom nám sú asi najbližšie príklady ľudí, ktorí v manželstve sami žili.
Prinášame príbehy troch takých párov, ktoré nás môžu nadchnúť, sprevádzať aj pohýnať v tom, čo sami žijeme. Sú dôkazom, že v neľahkých časoch sa vo dvojici kráča ľahšie, ak je náš pohľad upretý na Boha. A tiež povzbudením, že cez všetky všedné, ale aj nevšedné situácie si navzájom môžeme pomáhať k svätosti.
DȎVERA, POSLUŠNOSŤ, VYTRVALOSŤ – ZÉLIA A LOUIS MARTINOVCI
Azda najznámejší pár, ktorý uctievame na oltároch Cirkvi, žil v 19. storočí – rodičia francúzskej učiteľky Cirkvi a patrónky misií, Terezky z Lisieux, svätí Zélia a Louis Martinovci. Sama svätica o nich povedala, že boli rodičmi, ktorí boli viac hodní Neba ako zeme. Obaja sa v mladosti túžili úplne zasvätiť Bohu, ale ani jedného z nich do kláštora neprijali. Akceptovali to s pokorou a dôverou, pričom sa zamestnali – Louis si otvoril hodinárstvo a klenotníctvo, Zélia sa vyučila výrobe alençonskej čipky a začala podnikať. Ich cesty sa prepojili vďaka Louisovej mame, ktorá navštevovala rovnaký kurz výroby čipiek ako Zélia.
Onedlho po prvom stretnutí sa mladý pár rozhodol uzavrieť manželstvo. Spočiatku v ňom žili v úplnej čistote ako brat a sestra. Svoje rozhodnutie zmenili až po usmernení Louisovho spovedníka o tom, ako v skutočnosti vyzerá čistota v manželstve. Postupne sa manželom narodilo deväť detí, z toho štyri zomreli v útlom veku. Už na začiatku manželstva sa Zélia modlila, aby aj napriek tomu, že nemôže žiť zasvätený život v kláštore, žila Božiu vôľu v manželstve. „Prosím ťa, daruj mi veľa detí, a daj, aby sa ti všetky zasvätili.“ Jej modlitba bola vyslyšaná, keď všetkých päť dcér, ktoré prežili, v dospelom veku vstúpili do kláštora. Až štyri ku karmelitánkam, jedna do Rehole Navštívenia.
Manželia Martinovci pokladali za dôležité odovzdať svojim dcéram poklad viery a schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom. Ich manželská cesta si zo začiatku vyžadovala veľa práce, aby sa zladila do jednej. Napriek mnohým osobnostným či záujmovým rozdielom hľadali to, čo ich spája. Našli to v túžbe kráčať s Bohom vo vzájomnej vernosti, úcte a láske. Prežili spolu 19 rokov. Zélia predbehla Louisa do neba po zákernej chorobe vo veku 46 rokov. Jej manžel sa za ňou vybral o mnoho rokov neskôr. Za svätých boli vyhlásení ako prvý manželský pár svätým otcom Františkom v roku 2015. Obaja môžu byť pre nás príkladom, ako skúmať Božiu vôľu v našich životoch, dôverovať jej a vytrvalo kráčať životom aj napriek utrpeniu.
VĽÚDNOSŤ, LÁSKAVOSŤ, ZÁSADOVOSŤ – LUIGI BELTRAME QUATTROCCHI A MARIA CORSINI
Prvý manželský pár, ktorý bol vôbec blahoslavený, sa narodil v polovici 20. storočia a pochádza z Talianska. Luigi Beltrame Quattrocchi vyštudoval právo a stal sa úspešným advokátom, neskôr aj generálnym prokurátorom Talianskej republiky. Bol známy vďaka svojmu jednoznačnému postoju k pravde a spravodlivosti, pričom neskrýval ani svoje kresťanské cítenie voči núdznym. Maria Corsini bola učiteľkou a spisovateľkou. Budúci manželia sa stretli v Ríme a po niekoľkoročnej známosti spečatili svoj vzťah svadbou.
Po svadbe býval mladý pár s Máriinými rodičmi, aj prarodičmi v centre Ríma. Po narodení detí nakoniec v jednom dome žili štyri generácie. Podľa niekoľkých svedectiev toto spolunažívanie prebiehalo vo vzájomnej úcte a veľkej vľúdnosti. Pomáhala k tomu každodenná účasť na svätej omši, prijímanie sviatostí a vzťah k Panne Márii. Obaja manželia svoju prácu vykonávali svedomito. Lásku voči ostatným ľuďom prejavovali v angažovaní sa v Červenom kríži, skautingu či Katolíckej akcii. Postupne do rodiny prijali štyri deti. Pri prvých troch tehotenstvách i pôrodoch prebehlo všetko v poriadku. Avšak pri poslednom bol manželom odporúčaný potrat, nakoľko dieťatku i matke hrozila smrť. Manželia túto možnosť absolútne nepripustili, ale zverili sa do Božej ochrany. Mama i dcéra napokon pôrod prežili a obe zostali zdravé. Bola to možnosť, ktorú lekári vôbec nepripúšťali, no Boh mal väčšie plány. Traja z detí vstúpili do duchovného stavu a posledná dcéra sa spolu s dvoma bratmi dokonca zúčastnila blahorečenia svojich rodičov v roku 2001.
Pri tejto príležitosti pápež Ján Pavol II. zhrnul ich život takto: „Inšpirovaní Božím slovom aj svedectvom svätých, blahoslavení manželia prežívali svoj obyčajný život neobyčajným spôsobom. Uprostred radostí i starostí normálnej rodiny dokázali viesť neobyčajne bohatý duchovný život (…) V ich živote, podobne ako v živote mnohých iných manželov, ktorí si denne plnia svoje rodičovské povinnosti, si môžeme všimnúť posvätný výraz Kristovej lásky k Cirkvi.“
ANGAŽOVANOSŤ, STAROSTLIVOSŤ, OBETA – JOZEF A VIKÓRIA ULMOVCI
Minulý rok v septembri sme mohli byť svedkami blahorečenia iného manželského páru. Udialo sa to v neďalekom Poľsku, kde svätý otec František vyzdvihol na oltár blahorečenia dokonca celú rodinu Jozefa a Viktórie Ulmovcov.
Jozef bol vyučený farmár špecializujúci sa na pestovanie zeleniny a ovocia, včelárstvo a chov priadky morušovej. Bol to tiež človek so širokými obzormi, o čom svedčí dodnes zachovalá zbierka jeho domácej knižnice. Okrem toho bol zrejme aj výnimočne technicky zručný. O dvanásť rokov mladšia Viktória sa spoločensky angažovala – hrala v dedinskom divadle a zúčastňovala sa kurzov, ktoré organizovala Ľudová univerzita v Gaci.
Po svadbe sa manželom v krátkom rozostupe postupne narodilo šesť detí. S posledným siedmym bola Viktória tehotná, keď mučenícky zahynula s ostatnými členmi svojej rodiny. Dôvodom ich smrti bola záchrana Židov počas druhej svetovej vojny. Podľa dostupných informácií mal Jozef dobré vzťahy so Židmi už pred vojnou. Keď sa postupne začalo ich prenasledovanie, akosi prirodzene im podal pomocnú ruku. Až osem z nich našlo úkryt práve u Ulmovcov na povale. Zo začiatku sa zdalo, že peklo okupácie sa tomuto domu vyhne. Zdanie však klamalo. Ulmovci boli pravdepodobne ostro sledovaní a ich tajomstvo napokon prezradené. Uprostred noci z 23. na 24. marca 1944 do ich domu vtrhli nemeckí žandári a vojaci, ktorí si to namierili rovno na povalu po ukrytých Židov. Zastrelením takmer okamžite popravili najprv ich a potom aj rodinu, ktorá im poskytla domov. Otca a tehotnú matku pred očami detí, pričom nakoniec neušetrili ani tie.
Jozef a Viktória svojou mučeníckou obetou zavŕšili neobyčajný život, ktorý viedli. Počas procesu blahorečenia sa dokázalo, že motívom ukrývania Židov na ich povale bola nezištná láska a ľudskosť. Vo víre zverstiev vojny a zloby, ktorej boli svedkami, neváhali ponúknuť pomocnú ruku tým, ktorí to najviac potrebovali.
Foto: louisandzeliemartin.org, luigiemaria.com, ulmowie.pl