Martina Jokelová Ťuchová: Na rovnaký podnet môžeme zareagovať rozdielne v jednotlivých obdobiach ženského cyklu

Emócie sú neoddeliteľnou súčasťou každého jedného človeka. S kresťanskou koučkou a mentorkou Martinou Jokelovou Ťuchovou sme sa rozprávali o tom, ako môžeme spoznať svoje emócie, ale aj o tom, ako sa mení prežívanie emócií v priebehu menštruačného cyklu.

Emócie nám často na prvý pohľad komplikujú život. Prečo je dobré, že ich máme?

Boh nás stvoril s emóciami. Niekedy, najmä keď prežívame tie nepríjemné, máme pocit, že sú nám na príťaž a pýtame sa, načo nám sú. Ale spravil by vari Boh niečo, čo nie je dobré? Všetky emócie sú darom. Nedajú sa rozdeliť na dobré a zlé. Môžu byť pre nás príjemné a nepríjemné. Niektoré dokonca až paralyzujúce. Otázne je, čo s tým chceme, vieme, môžeme urobiť.

Kvôli čomu nám Boh dal tento dar?

Domnievam sa, že by to bez ich pestrosti bola nuda (úsmev). Emócie sú súčasťou nášho prežívania a tiež prejavom, že sa deje niečo závažné, či už psychicky alebo fyzicky. Aj to, keď ich nedokážeme vnímať, môže byť symptómom, že niečo nie je v poriadku. Emócie má každý zdravý človek, dokonca viac ako jednu súčasne.

Poznáme šesť základných emócií – radosť, smútok, znechutenie, strach, prekvapenie a hnev, niektorí odborníci uvádzajú aj siedmu – šok. No rôznych odtienkov emócií je okolo 300. Tiež existuje rozdiel medzi emóciami, náladami a pocitmi.

Keď sú emócie darom, znamená to, že ho môžeme aj odmietnuť?

Niekedy nás emócie, ktoré cítime, desia a nevieme, čo s nimi urobiť, a tak sa snažíme ich zablokovať, odstrihnúť. To sa však nedá. Emócie sa však môžeme naučiť regulovať, „navigovať“. Nedokážeme ovplyvniť, aké emócie nás zaplavia, lebo sú okamžitou reakciou na podnet. Vieme však ovplyvniť, ako na ne zareagujeme. Máme slobodnú vôľu, či ich budeme ignorovať alebo ich využijeme na svojej ceste k zrelosti.

Čo si môžeme predstaviť pod pojmom „navigovať emócie“?

Je to jeden z viacerých spôsobov regulácie emócií. Keď nás zaplaví silná emócia, je dobré si do nej vybojovať chvíľku pre rácio. Určite ste už počuli rady ako narátať do desať, zhlboka sa viackrát vydýchnuť, odísť na chvíľu z miestnosti… Akokoľvek vám to vyhovuje, dôležité je vytvoriť priestor, v ktorom sa môžete spýtať, čo mi táto emócia hovorí, o akej potrebe kričí. Skúste hľadať, čo sa za ňou skrýva, aké posolstvo z vnútra sa dostáva na povrch. Každá emócia má svoj príbeh, impulz a účel. Keď ich spoznávame, pomôže nám to rozhodnúť sa pre lepšiu reakciu. Ak si tento mikročas na zastavenie nedáme, môžeme svoje konanie neskôr ľutovať – v hneve v lepšom prípade buchneme dverami a spravíme „scénu“, v horšom prípade niekomu ublížime, no sú aj iné možnosti. Preto je dobré na chvíľku sa zastaviť. Pozrieť sa na to, akú emóciu prežívam, čo mi hovorí. A zavolať si do tejto odhalenej potreby postoj, z neho vyplývajúcu emóciu, ktorá mi v danej situácii pomôže.

Ako napríklad?

Pri emócii hnevu v konflikte s mojimi tínedžermi mi pomáha emócia lásky, akceptácie, rešpektu, dôvery a dôstojnosti mňa ako matky a parťáka svojho dieťaťa. Je toto moment, ktorý nám obom má pokaziť vzťah? Stojí mi tento konflikt za to? Veď ja svoje dieťa milujem, bezpodmienečne, a to nám obom chcem dosvedčiť aj v tejto situácii. Hľadám teda reakciu, ktorá bude vychádzať viac z lásky a dôstojnosti nás oboch, než z neregulovaného hnevu. A áno, niekedy to vyžaduje aj to, že som chvíľu ticho, alebo pomenujem, že si potrebujem reakciu premyslieť (zhodneme sa, že sa teraz nezhodneme), alebo reagujem až po chvíľke pauzy v inej miestnosti.

Sú stavy (poznáme to u detí), keď záplava emócií nepustí „k slovu“ racionálne uvažovanie, konáme v afekte. Aj po tom, keď „vychladneme“, má však zmysel zastaviť sa, reflektovať reakciu a hľadať „opravný scenár“, ako túto situáciu môžem nabudúce zvládnuť lepšie, čo k tomu potrebujem, ako môžem pracovať na svojich emóciách a reakciách.  

ZASTAVIŤ SA PRI SVOJICH EMÓCIÁCH

Čo nám pomôže zistiť, o akú emóciu ide?

Spoznávať, pozorovať emócie, všímať si odchýlky v prejavoch a porozumieť im – emočná gramotnosť. Teoreticky cez odborné informácie, prakticky cez odvahu zotrvať v emóciách a skúmať ich tak priamo vo svojom prežívaní. Emócie si často zamieňame a to je jeden z dôvodov, prečo nerozumieme sebe a druhým. Uprednostníme domnienky o tom, čo ten druhý asi tak prežíva a realita môže byť diametrálne iná. Často si napríklad zamieňame pokoru a poníženosť. Naozajstná pokora hovorí, že nie som viac, ale ani menej, ako som. Som Božie dieťa, a to má nesmiernu hodnotu. Keď znižujem svoju hodnotu, som poddajný, lebo sa považujem za menejcenného než sú druhí, je to skôr poníženosť. Môžeme pozorovať, keď si niekto mylne myslí, že pestuje čnosť pokory, ale pritom si upevňuje rolu obete.

Aké iné emócie si ešte môžeme zamieňať?

Mnohé. Napríklad veľmi podobne sa prejavujú hnev, rozhorčenie alebo nevôľa, či odpor, znechutenie. Každá z nich však hovorí o inej potrebe. Preto je dobré zamyslieť sa nad tým, aká potreba sa ukrýva za emóciou, ktorú cítim. Hnev hovorí, že by sa mala nastoliť a udržať spravodlivosť. Rozhorčenie prichádza vtedy, keď niekto šliape po mojej dôstojnosti, napríklad keď má na nás okolie neustále nejaké požiadavky a my sme už za hranicou svojich síl – môžeme prežívať rozhorčenie z nenaplnenej potreby postarať sa o seba a udržať si úctu. Nevôľa hovorí: toto sa nesmie diať a odmietam to akceptovať. Hnev prichádza často s celým „klbkom“ iných emócií. A aj keď prejavy ako očervenanie, triaška, zrýchlený dych sú rovnaké, dôvod môže byť odlišný. Preto je dôležité, aby sme sa naučili rozumieť svojim emóciám, lebo keď si vyjasníme, o akú emóciu a teda aj potrebu ide, môžem si vybrať scenár, ktorý bude oveľa lepší ako okamžitá reakcia.

Keď cítime „klbko“ emócií, ako ho môžeme rozmotať?

Chce to tréning. V prvom rade je dôležité nezľaknúť sa, ostať v klbku a preskúmať ho. Silné emócie nás môžu vyplašiť až tak, že sa snažíme necítiť to, čo cítime. Keď v nich však ostaneme a poobzeráme sa, môžeme sa spýtať: „O akých hodnotách mi tieto emócie hovoria? Ktorá hodnota sa rozochvela najviac, najbolestivejšie?“ Ak prežívame klbko príjemných emócií, môžeme sa opýtať, ktorá je najžiarivejšia, najživotodarnejšia, ktorá sa dotýka mojej najhlbšej túžby. Ak sa nám podarí zotrvať v tom klbku, môžeme postupne popriraďovať, ktorá emócia sa spája s ktorou túžbou. Možno v mnohých situáciách opätovne narazíme na základné túžby po prijatí, láske, zmysle, bezpečí.

MÁME PRÁVO CÍTIŤ EMÓCIE

Zastaviť sa vo chvíli, keď nás premôžu silné, nepríjemné emócie, je veľmi náročné…

To naozaj je. Ak viem, že pravdepodobne nastane situácia, ktorá vo mne vyvolá silné nepríjemné emócie, zastavím sa ešte pred ňou a dám si priestor na spoznanie svojich emócií. Ak sa situácia nedala predvídať a možno sa mi ani nepodarilo zareagovať správne, zastavím sa pri svojich emóciách retrospektívne. Aj to je istý tréning.

Okrem navigovania emócií si môžeme pomôcť aj inými spôsobmi regulácie. J. Gross (2015) zo Standfordskej univerzity opisuje ďalšie: Výber situácie – či vôbec tejto situácii musím, chcem, viem byť vystavená. Niekedy, najmä ak ide o vypäté situácie, je riešením požiadať niekoho o pomoc. Napríklad povedať manželovi: „Toto teraz nezvládam, lebo sú vo mne veľmi silné emócie. Vymeň sa prosím so mnou, ak si vo väčšej pohode.“ Ďalším spôsobom regulácie je zmena niektorých relevantných aspektov prežívania (napr. čo viem v danej situácii ovplyvniť, aby bola emočne znesiteľnejšia, akú podporu si viem zabezpečiť). Zámerné zameranie pozornosti na niektoré aspekty prežívania situácie alebo zmena spôsobu kognitívneho vyhodnocovania situácie. Pri koučovaní so zameraním na emócie pracujeme s klientom na kombinácii rôznych možností, ktoré klient považuje za užitočné.

Scenár, keď sa nám nepodarí zareagovať správne, asi všetci dobre poznáme…

Áno. S maminami často riešime valcujúce emócie vo výchove – nakričíme na deti a potom prídu výčitky, pocit zlyhania. V takej chvíli sa môžeme spätne pozrieť na danú situáciu. Opýtať sa, ako som sa cítila, keď prišiel výbuch. O čo vlastne išlo? O aké moje potreby, strachy, presvedčenia? Ak sa mi dieťa pri nákupe hodilo „od zlosti“ na zem, čo som vtedy prežívala? Bol to strach o dieťa? Hanba, čo si o mne ako matke pomyslia druhí? Či dokonca emócie spojené s touto situáciou, keď som to isté ako malá urobila ja, či niečo iné? Keď sa v pravde pozrieme na naše emócie a ich prejavy, môžeme zistiť, čo nabudúce potrebujeme. Možno posilniť svoje presvedčenie, že v tomto momente som zo všetkých prítomných v obchode mamou ja, som najlepšou mamou, akou teraz viem byť, poznám svoje dieťa, nedeje sa nič tragické a svojou rozvahou mu pomôžem regulovať jeho správanie alebo ho vrieskajúce vyviesť z obchodu. Čo horšie sa môže stať? Čo mi pomôže posilniť toto presvedčenie, aby sa stalo realitou?

S akými emóciami sa najčastejšie stretávate vo svojej praxi?

Teším sa s koučovanými, keď neraz s úľavou objavia a prijmú, že môžu mať emócie, majú na to právo a môžu si dovoliť ich cítiť, prežívať, dokonca niečo s nimi robiť. Keď sa stretávam s manželmi, je veľmi zaujímavé sledovať, ako zisťujú, že do emócií, ktoré medzi sebou vnímajú ako deštrukčné, sú vlastne zabalené ich potreby a túžba po spojení a blízkosti. A to, čo na svojom partnerovi vnímajú ako niečo nepríjemné je často v skutočnosti výkrik po blízkosti, len nevhodným spôsobom. Takéto uvedomenie prináša nové hľadanie – ako si túžbu po blízkosti môžeme dávať najavo inak.

ROVNAKÁ UDALOSŤ MÔŽE SPÔSOBIŤ ROZDIELNE EMÓCIE

Čo nám môže pomôcť žiť v súlade so svojimi emóciami?

Každý z nás má určitú kapacitu na prežívanie emócií. Môžeme si to predstaviť ako kontajner – niekto ho má väčší, niekto menší. Keď je ten kontajner plný, nemáme schopnosť emócie poňať, uvedomovať si ich a riešiť ich. Môže nám pomôcť, ak si svoj kontajner pravidelne „vypratávame“. Napríklad večer si prejdeme silné emócie – čo nám prezradili o našom vnútre, potrebách, túžbach? Po emočne intenzívnych dňoch rátame s priestorom na spracovanie, môžeme si s týmto ohľadom na balans plánovať aktivity v týždni a zdroje pre ne.

Dnes sa o emóciách hovorí oveľa viac ako v minulosti. Prečo je to tak?

Od konca minulého storočia je téma emócií a ich regulácie naozaj na vzostupe nielen v psychológii, ale aj v laickej verejnosti. Môžeme sa tešiť, že čo sme sa neučili o emočnej gramotnosti v školách, je teraz dostupnejšie a dostáva sa čiastočne do vzdelávania dnešných detí. Na druhej strane si môžeme všímať, ako na oblasť emócií vplývajú technológie, najmä u mladých, a čo sa deje, keď svet a vzťahy žijeme viac virtuálne. Vnímam trend „ochranárskych“ rodičov, ktorí sa snažia chrániť deti pred nepríjemnými emóciami. Chceli by za svoje dieťa aj dýchať, len aby sa nerozplakalo, nepreťažilo a nenieslo žiadne negatívne následky. V tejto nereálnej bublinke však dieťa nenaráža na výzvy, ktoré by mu pomohli dozrievať, posilňovať rezilienciu, osamostatňovať sa a získavať nové kompetencie, sebahodnotu. Domnievam sa, že sa to deje aj preto, že rodičia sami nevedia, čo s takýmito emóciami, nevedia nastaviť zdravé hranice sebe, v partnerstve, vo vzťahu k deťom.

Čo vplýva na to, ako zareagujeme na emócie, ktoré cítime?

Môžeme si všimnúť, z akej emócie prichádzame do tej súčasnej. Tá istá udalosť v nás môže spôsobiť inú emóciu, keď sme ráno oddýchnutí a inú, keď máme za sebou prebdenú noc. Naše reakcie ovplyvňuje to, ako sa cítime fyzicky a psychicky, či máme naplnené potreby, či máme dostatočnú podporu a zdroje vo svojom živote. Ďalšia vec, ktorá ovplyvňuje naše reakcie, je emočná pamäť. Ak na mňa niekto v podobnej situácii veľakrát nakričal a bolo mi to nepríjemné, budem pri najbližšom podobnom podnete pravdepodobne cítiť stres, úzkosť a strach. S takýmito emočnými vzorcami sa ťažšie pracuje. Dôležité je, aby sme si uvedomili, že reagujeme prehnane, lebo naše reakcie sú ovplyvňované aj našimi skúsenosťami a emočnou pamäťou. Ďalšia vec, ktorá vplýva na prežívanie emócií u žien, je aj ženský cyklus.

HORMÓNY MENIA INTENZITU A PESTROSŤ EMÓCIÍ

Ako súvisia emócie so ženskou cyklickosťou?

Počas menštruačného cyklu sa ženám menia hladiny hormónov. To má vplyv na ich pocity, nálady, ale aj na intenzitu a pestrosť emócií. Emócie sú vlastne fyziologicko-chemická reakcia v našom tele na podnet – situáciu, udalosť, predstavu, myšlienku. Na rovnakú situáciu môžeme zareagovať rozdielne pred a počas ovulácie, tesne pred menštruáciou alebo počas menštruácie. Dôvod je jednoduchý – v našom tele sú v rôznych obdobiach diametrálne rozdielne hladiny hormónov. Ak náš organizmus funguje správne, tak naše telo cyklicky zaplavujú vlny hormónov, čo cyklicky vplýva na naše prežívanie.

Prečo je dobré, aby sme o tom vedeli?

Keď spoznávame svoj cyklus, pomáha nám to vnímať svoje emócie – nemusíme sa v týchto vlnách topiť, ale spolupracovať s nimi, a ako si rozprávame s mamami a dcérkami na seminároch Mama a dcéra, môžeme na týchto vlnách „surfovať“ a tešiť sa z nich. Vďaka tomu vieme predpokladať, ako zvládneme niektoré záťažové situácie vzhľadom na fázu cyklu. Alebo si vysvetliť, prečo nás práve v túto časť cyklu viac zaplavuje nostalgia, citlivosť, dojatie, súcit, empatia… Toto poznanie vieme využiť pre svoje dobro, pre balans v rôznych životných situáciách. Rôzne fázy cyklu môžeme prirovnať k vnútorným ročným obdobiam, ktoré žena prejde v rámci jedného cyklu.

Môžete nám priblížiť jednotlivé fázy?

Prvým obdobím je vnútorná jar, prichádza po menštruácii. Počas nej nám v tele stúpa estrogén, ten pomáha zvyšovať produkciu serotonínu, teda hormónu šťastia. Sme postupne plné energie, vnímame veci pozitívne, máme odvahu, sebadôveru, nadšenie a ambície. Tento čas, keď dozrievajú folikuly, aby sa mohlo uvoľniť vajíčko, je výborný na rôzne výkonnostné aktivity, službu druhým, do ktorej sa často premietne emócia nadšenia. Emócie nám v tomto období pomáhajú nastaviť sa pre službu. Aj služba je emócia a často sa nesprávne zamieňa s emóciou obety. Služba je vtedy, keď niekomu slúžim, ale zároveň zo svojho úsilia čerpám naspäť. Slúžiť môžem aj dlhodobo, lebo ma služba dobíja. Vo vnútornej jari vieme slúžiť druhým aj mimo svoju rodinu, a vieme si z tej služby odniesť niečo, čo nás naďalej živí, povzbudzuje a obohacuje.

V čom sa obeta líši od služby?

Obeta nás niečo stojí, niečo dávame a strácame. Obetovať sa nedá dlhodobo. Do nejakej miery sa vieme obetovať, napríklad pre svoje deti, starnúcich rodičov, priateľov v kríze. Táto obeta nás však nedokáže celkom dobíjať a živiť. Je to viac jednostranný výdaj, preto je možný iba na určitú dobu. Ak viem, že situácia si vyžaduje obetu, je užitočné nájsť zdroje, vďaka ktorým načerpáme pre seba toľko, aby sme boli obety schopní. Je dobré sa zamyslieť, čo v našom živote je služba a čo obeta, a čo to znamená pre môj balans, kapacitu, žiť príbeh, aký podľa Božej vôle mám žiť, kým sa mám stávať.

Aké je ďalšie obdobie v ženskom cykle?

Vnútorné leto je veľmi krátke obdobie. Väčšinou ho s humorom nazývam „oravské leto“, lebo trvá iba pár dní. Cítime sa však počas neho emocionálne veľmi dobre a krásne. Je to výborný čas na to, aby sme si zorganizovali rodinné udalosti, lebo sme veľmi empatické, príjemné a v pohode. Často komunikujeme emócie ako starostlivosť o druhých, láskavosť, prepojenie, rešpekt, úctu, akceptácia druhého…

Keď hovoríme o ženskej cyklickosti dievčatám, ktoré ešte iba čakajú na svoju prvú menštruáciu, tak im hovoríme, že toto je čas, kedy maminku „ukecajú“ na nejaký príjemne strávený spoločný čas, lebo prežíva emócie radosti, nadšenia, plnosti života. Je otvorená pre život a dáva to najavo celou svojou bytosťou, svojím pôvabom, krásou, pleťou, oblečením… Toto obdobie je pasca pre peňaženky, keďže v obchode sa zrazu ženám hodia všetky šaty.

A potom príde jeseň…

Vnútorná jeseň je na prvý pohľad „mrzutejšia“, ale tiež má svoj pôvab a poklad. Klesá hladina estrogénu a zaplavuje nás progesterón, ktorý má sedatívne účinky. Tento hormón má vplyv aj na prežívanie emócií. Sme vďaka nemu citlivejšie, možno úzkostnejšie a smutnejšie. Hormonálne nastavenie v našom tele nás utlmuje, obracia našu pozornosť introspektívne a často začíname vo svojom okolí i vnútri triediť, čo nám prekáža. Snažíme sa toho zbavovať, ako sa strom na jeseň zbavuje listov. Dievčatám hovoríme, že v tomto období mamka možno príde do izby a namiesto empatického objatia začne riešiť neporiadok. Niekedy ako vietor zmätie zo stola všetko, čo nie je na svojom mieste.

Znie to náročne. Má toto obdobie aj nejaké výhody?

V introspekcii je žena veľmi tvorivá. Takže je to výborný čas na tvorbu, kreslenie, ručné práce… Niektoré ženy potrebujú byť v tomto období viac samé. Tak ako v lete hľadá žena blízkosť druhých ľudí, na jeseň je to naopak. Je to zároveň hlboký priestor na skúmanie, nakoľko žijem v súlade so svojimi hodnotami, identitou; spoznávam viac pravdu o sebe, čo nie je vždy príjemné. A teda upratujem aj vo svojich prioritách – čo sa tam nalepilo nefunkčné, obťažujúce, mŕtve.

Aké je obdobie vnútornej zimy?

V období zimy sú všetky hormóny na najnižšej úrovni. Aj naše emócie prikrýva sneh, niektoré sú akoby tlmené, prichádza ticho, potrebná pasivita, pokoj a čakanie na čas, kedy sa opäť prebudíme k životu. Keď hovoríme dievčatám o cyklickosti, vždy im povieme, že ak si aj nič iné nezapamätajú, tak aspoň to, aby si počas menštruácie dopriali oddych.

Prečo je to potrebné?

Odpoveď je jednoduchá, aby mohol prísť ďalší zdravý cyklus. Ak dlhodobo ignorujeme emócie, ktoré nám počas nášho cyklu hovoria o potrebách nášho tela, môžeme sa dostať až do situácie, ktorú nebudeme vedieť vyriešiť samy. Dlhodobý tlak na výkon nás môže pripraviť o vnútornú jar i leto, budeme fungovať v útlme, s blokmi fyzickými alebo psychickými, či na hrane vyhorenia, depresie. Skôr než to zájde takto ďaleko, určite povzbudzujem obrátiť sa na odborníka – lekára, psychológa, psychiatra, skúsenosti starších múdrych žien.   

ŽIŤ V SÚLADE SO SVOJÍM TELOM

Dnešný svet je zameraný na konštantný výkon. Je vôbec možné žiť v súlade so svojou cyklickosťou?

O potrebe oddychu počas menštruácie je potrebné hovoriť. Našou povinnosťou je scitlivovať spoločnosť. V niektorých krajinách majú ženy možnosť zobrať si pol dňa voľno alebo pracovať z domu počas menštruácie. Je dôležité, aby si už dievčatká uvedomili, že keď sa počas vnútornej zimy všetko na chvíľu zastaví a vnútornú krajinu zaplaví ticho, tak s príchodom jari sme oddýchnuté a dokážeme všetko dobehnúť.

Ako môžeme scitlivovať spoločnosť?

Môžeme ozvučiť to, čo prežívame. Povedať, že teraz budeme pár dní fungovať na menší výkon, ako sú druhí zvyknutí, ale vieme, že naše telo i duša to potrebuje. Mám v rukách svoje hranice i to, ako ich svojmu okoliu dám najavo, aby ich rešpektovali.

Je dobré na našu cyklickosť myslieť aj počas plánovania, aby sa nám nestalo, že v čase vnútornej jari, keď sme plné ambícií a schopné výkonu, si naplánujeme rôzne aktivity, na ktoré nebudeme mať neskôr energiu.

Nie všetko sa však dá ovplyvniť…

Ak dopredu vieme, že nás čaká napríklad dôležitá pracovná porada práve v čase, kedy budeme očakávať menštruáciu, môžeme sa na túto situáciu pripraviť. Pozrieť sa na to, kde by som mohla získať podporu, aké iné zdroje by som mohla mať. A nebáť sa o nich požiadať a zabezpečiť si ich. Môžem napríklad poprosiť kolegyňu o pomoc… Aj tu je priestor na tvorivosť.

Ako sa môžem pripraviť na náročnú situáciu?

Ak chcem správne zareagovať na náročnú emóciu, je dobré vytvoriť si priestor na emócie, z ktorých viem čerpať, alebo si zabezpečiť zdroje, dopriať si krátku pauzu predtým, ako zareagujem. Nájsť si čas a spýtať sa, čo potrebujem.

My veriaci môžeme povedať Bohu: „Dávam ti priestor, zmeň vo mne, čo potrebuješ. Vezmi to, čo mi teraz zavadzia, ty vieš najlepšie, čo prežívam. Chcem žiť aj túto chvíľu v dôvere v teba, v tvoj dobrý plán, Bože.“ To mení aj tieto náročné emócie. Aj krátky pohľad na naše emócie a spojenie s Bohom nám môže pomôcť zareagovať inak na nepríjemné emócie. Niekedy cítime zmenu v našom prežívaní po svätom prijímaní alebo po spovedi. Tým nechcem povedať, že sviatosti by mali vždy prinášať nejaké emócie. To nie. No vplyv sviatostí na náš život je neoceniteľný a často si uvedomujeme, že naše prežívanie a konanie je pod vplyvom milosti iné.

VZŤAH S BOHOM JE VEĽMI SILNÝ ZDROJ, Z KTORÉHO MÔŽEM ČERPAŤ

Vieme si privolať na pomoc nejakú emóciu?

Emócie, ktoré nám môžu v nejakej situácii pomôcť, si vieme privolať, usilovať sa o nich. Niektoré štúdie dokonca hovoria, že sa nám to podarí do 20-30 minút. Ak viem, že by mi pomohla napríklad radosť, odvaha alebo akceptácia, môžem si ich privolať na základe skúseností, ktoré som zažila.

Ako to v praxi vyzerá?

Skúmam, kedy som vo svojom živote cítila emóciu, ktorú chcem privolať. A potom sa spýtam, ako viem túto emóciu cítiť v situácii, v ktorej sa nachádzam. Ak napríklad potrebujeme cítiť dôstojnosť, môžeme si seba predstaviť ako dôstojné Božie dieťa, ktoré kráča vystreto a pokojne dýcha. Môžeme sa vystrieť a pokojne dýchať, sprítomniť si túto emóciu naozaj až fyzicky. A potom môžeme z tejto emócie začať konať.

Vzťah s Bohom je veľmi silný zdroj, z ktorého môžem čerpať emócie dôstojnosti Božieho dieťaťa, dôvery, nádeje, istoty, že nás Boh neopustí, aj keď to bude ťažké… Všetko toto nám môže pomôcť dodať odvahu. Emócia odvahy mi hovorí, že idem do toho, napriek tomu, že mám obavy. Neznamená to, že sa nebojím vôbec. Môžem si vytvoriť svoj scenár, s ktorým môžem ísť do ťažkých situácií a môžem si ho vylepšovať.

Ktoré emócie najčastejšie pomáhajú?

V koučingu sa stretávam s tým, ako sú klientovi v mnohých situáciách užitočné vznešené emócie vďačnosť a akceptácia. Manželov v kríze sa niekedy spýtam na prvý pohľad absurdnú otázku: „Čo dobré vám táto situácia priniesla?“ A ich samých prekvapí, že nájdu pozitíva a výzvy rásť, ktoré môžu obohatiť ich manželstvo. Vďačnosť má „silu“ umenšovať obavy, nepokoj, frustráciu.

V čom nám môže pomôcť akceptácia?

Pomáha nám zladiť sa s realitou, vnímať, čo máme v rukách a čo môžeme zmeniť, akceptujeme to, čo nemôžeme zmeniť. My kresťania tam vnímame ešte jeden rozmer – situácia je pod Božou kontrolou. Keď akceptujem situáciu, nemíňam energiu na vymýšľanie, čo by sa mohlo zmeniť, ani nie som frustrovaný z vecí, ktoré nemám v rukách, a sústredím sa na to, čo mám v rukách a čo môžem zmeniť.

Martina Jokelová Ťuchová bude rečníčkou na Ženskej katolíckej konferencii 2026 s témou „Počujem aj šepot“.

Foto: Lenka Bebjaková, archív respondentky