Meme: Nový jazyk humoru alebo generácia zneistených klaunov?

Internetová šifra, ktorú rozpozná každý. Zapnete počítač a na sociálnych sieťach na vás vyskočí fotka znechuteného psa s nápisom „pondelok ráno“, ktorá nepotrebuje dlhé vysvetlenia. Na prvý pohľad ide o nevinné obrázky s krátkym textom, ktoré nás na chvíľu rozosmejú. No ak ich preskúmame hlbšie, vidíme fenomén, ktorý možno o stave súčasnej kultúry vypovedá viac než čokoľvek iné. Meme sú akýmsi symptómom doby, ktorá uprednostňuje rýchlosť pred hĺbkou, reakciu pred reflexiou a okamžitú zábavu pred dlhodobým porozumením.

Meme sa za posledné desaťročie stali dominantným jazykom internetu. Obrázky s textom, krátke videá či dokonca celé formáty, ktoré sa šíria rýchlosťou svetla, dokážu vystihnúť náladu spoločnosti lepšie než dlhé eseje. Pre mnohých sú meme spôsobom, ako komunikovať rýchlo, trefne a s istou dávkou nadhľadu. Pre iných však predstavujú zjednodušenie komplexných tém a odraz generácie, ktorá sa skrýva za humorom, aby nemusela čeliť realite.

Stačí pár minút scrollovania a všimnete si opakujúce sa ironické meme o vyhorení, úzkosti, nedostatku peňazí či neistote z budúcnosti. Humor sa stáva instantným spôsobom, ako spracovať realitu, ktorá je príliš náročná na to, aby sme jej čelili priamo. Veď ak sa tomu zasmejeme, nebude nás to trápiť. Ale kde je hranica medzi zdravým ventilom a pasívnym únikom? Nejde len o akýsi nihilistický humor, ktorý nerieši podstatu, len otupuje? Ak všetko obrátime na vtip, nestane sa to, že prestaneme hľadať riešenia?

Humor ako prežitie

„Možno ja viem najlepšie, prečo sa smeje iba človek; pretože len on trpí tak hlboko, že musel vymyslieť smiech“, povedal nemecký filozof Friedrich Nietzsche. Humor je od nepamäti obranným mechanizmom. Je to spôsob, ako zvládnuť existenciálne otázky bytia. Keď sa nad vlastnými trápeniami dokážeme zasmiať, strácajú časť svojej moci. Meme kultúra tento princíp posúva na novú úroveň: úzkosti jednotlivca sa premieňajú na kolektívny vtip, ktorý sa šíri naprieč internetom.

Vtipné obrázky o nedostatku peňazí, klimatickej kríze či existenčnom vyhorení sa stávajú akýmsi výkrikom: „Sme v tom všetci.“ Každý „like“ je tichým súhlasom, že chaos sveta nás zasiahol všetkých a že aspoň na chvíľu môžeme cítiť spolupatričnosť. Tento prístup však môže vytvárať kultúru pasivity, kde sa ťažkosti bagatelizujú a riešenia sa nahrádzajú sarkazmom.

Je jednoduchšie zdieľať meme o vlastnej úzkosti než o nej otvorene hovoriť. Je ľahšie zasmiať sa na nihilistickom vtipe než priznať, že nás desí prázdnota. V konečnom dôsledku sa môžeme pýtať: Čo ak sa náš humor stal obranou až tak účinnou, že sme zabudli, čomu sa vlastne bránime?

Vďačná komodita

Algoritmy Instagramu, Tik Toku či Facebooku vyžadujú rýchly a pútavý obsah – a meme sú na to ideálne. Ľahko sa konzumujú, zdieľajú a dokážu vyvolať okamžitú reakciu. Nie je preto prekvapením, že z meme sa stal biznis. Populárne účty majú milióny sledovateľov a zarábajú na reklame či spoluprácach. Môže vôbec niečo, čo sa rodí v honbe za algoritmom, zostať autentickým prejavom humoru?

Niektorí kulturológovia hovoria o „ohlupovaní“ spoločnosti – o jave, keď sa kultúra stáva rýchlou a plytkou, aby sa čo najlepšie prispôsobila algoritmom sociálnych sietí. Meme sú toho ideálnym príkladom: vtipy sú čoraz jednoduchšie a absurdnejšie, aby oslovili čo najväčšie publikum.

Generácia zneistených klaunov

Generácia Z vyrastala v tieni klimatickej krízy, ekonomickej nestability, sociálnych sietí a technologického pokroku. Neustály tlak a neistota vytvárajú pocit, že jedinou obranou je smiech. Meme sa stáva akýmsi obranným mechanizmom – všetko sa dá zľahčiť a obrátiť na srandu. Stávajú sa z nás „zneistení klauni“, ktorí nosia masku smiechu, aby zakryli neistotu, že budúcnosť nedáva jasný zmysel.

Všetci zdieľame tie isté vtipy, ktoré formujú naše chápanie reality, no málokto sa pýta, či sa nesmejeme len sami na sebe. Meme o samote neodstraňuje našu samotu, len ju robí na chvíľu znesiteľnou. Smiech tu neoslobodzuje, ale niečo zakrýva. Takto sa rodí paradox: čím viac sa smejeme, tým menej si uvedomujeme vážnosť toho, čo nás trápi.

Povrchnosť ako norma

Podľa nemeckého filozofa Martina Heideggera sa moderný človek stráca v neautenticite – v každodennom hluku, ktorý mu bráni postaviť sa čelom k vlastnému bytiu. Smiech memov nám umožňuje uniknúť pred realitou.

Keď sa smejeme na meme o vyhorení či existenčnej prázdnote, necítime potrebu tieto pocity naozaj prežiť. Radšej ich premeníme na obrázok, ktorý nás na sekundu pobaví a potom zmizne v nekonečnom prúde ďalších vtipov.

Digitálny priestor si žiada rýchlosť a okamžitú reakciu. Meme sa preto musia stať čo najjednoduchšími, aby obstáli v súťaži o pozornosť. Heidegger hovorí o „zabudnutí na bytie“ – o stave, keď sa zaujímame iba o to, čo je okamžite použiteľné, a strácame schopnosť klásť hlboké otázky.

Meme kultúra nás učí myslieť v skratkách. Každý vtip je izolovaný moment, ktorý v nás vyvolá smiech, no nedáva priestor na reflexiu. Ak sa kultúra redukuje na sériu takýchto momentov, hrozí, že stratíme schopnosť vnímať hlbšie významy.

Spoločenská satira

Vtipná obrazová skratka pritom nie je nový fenomén. V minulosti mali podobnú funkciu novinové karikatúry, ktoré kritizovali politikov, otvárali spoločenské témy a nútili publikum premýšľať. Rozdiel je však v tom, že životnosť meme meriame na sekundy. Pred chvíľou sme sa zasmiali na jednom internetovom vtipe a o chvíľu už máme pozornosť inde.

Zároveň, ak sa všetci smejeme na tom, že „nič nedáva zmysel“, vytvárame akúsi akceptáciu rezignácie na spoločenské a individuálne problémy.

Kultúra, ktorá sa sústreďuje na okamžité pobavenie, riskuje, že stratí schopnosť viesť človeka k reflexii a autentickému prežívaniu. Smiech, ktorý bol kedysi cestou k múdrosti, sa stáva anestetikom – prostriedkom, ktorý otupuje našu schopnosť cítiť a myslieť do hĺbky.

Budúcnosť meme

Meme nikam nezmiznú, pretože dokonale zodpovedajú tempu doby. No mali by sme sa pýtať, akú cenu za to platíme. Ak budeme kultúru humoru redukovať na sériu okamžitých únikov, riskujeme, že zabudneme na to, čo znamená konštruktívny humor.

Možno sa naozaj meníme na „generáciu zneistených klaunov“. No ak chceme, aby náš smiech nebol len ozvenou strachu, musíme znovuobjaviť jeho autentickú podobu – takú, ktorá nás nielen baví, ale aj prebúdza.

Meme by sa pritom mohli stať legitímnou formou spoločenskej kritiky, moderným nástrojom kritického myslenia, namiesto instantného pobavenia sa.

Ak sa humor stane len nástrojom úniku, prestane plniť svoju pôvodnú funkciu – pomáhať nám rásť. Aby sa smiech, ktorý má potenciál otvárať oči, nezmenil na smiech, ktorý ich zatvára.