Morálny teológ a psychologička: Je obdivuhodné, keď ľudia chodia na spoveď aj napriek tomu, čo si od kňazov vypočuli

Prečo potrebujeme spoveď? Čo robiť, ak nedokážeme prijať odpustenie? V čom sa líšia spovede mužov a žien? Patria otázky ženskej cyklickosti do sviatosti zmierenia? O kráse, hĺbke, ale aj dôležitosti spovede sme sa rozprávali s morálnym teológom Jánom Viglašom a psychologičkou Janou Bieščad Vindišovou.

Boh nám hriechy odpúšťa, keď ich oľutujeme. Ježiš však napriek tomu ustanovil spoveď ako sviatosť. Prečo?

Viglaš: Ešte ako dospievajúci som raz počul jedného skúseného kňaza, ktorý povedal, že keby Ježiš nebol ustanovil spoveď, museli by sme ju vymyslieť, tak veľmi ju potrebujeme. Ako kňaz na to neraz myslím, najmä keď počúvam ľudí, ako ospravedlňujú svoje počínanie, banalizujú svoje hriechy, no najmä ako hľadajú niekoho, kto by ich pochopil. Boh, ktorý stvoril človeka, pozná jeho potreby. Vie, že sa potrebuje vyrovnať so zlom, no nevie sa sám zbaviť viny. A preto Boh chce byť prítomný aj v tých okamihoch v živote človeka, keď urobí chybu, ktorú nie je možné napraviť.

Bieščad: Ak by sme zo spovede vyňali sviatostný rozmer, pre človeka má vždy zmysel, keď pomenuje ťažkosti svojho života. Veci, ktoré sú pomenované, menej bolia – to je základ psychoterapie. Dovolím si dokonca povedať, že aj neveriaci človek by mohol zo spovede profitovať, i keď iným spôsobom.

Znamená to teda, že má sviatosť zmierenia aj psychologický význam?

Bieščad: Zakladateľ logoterapie, Viktor Frankl, nebol kresťanom, avšak za kľúčové pri zbavení sa viny vníma pomenovanie, vyznanie, oľutovanie a napravenie. To sú kroky sviatosti zmierenia. Ja ako veriaca logoterapeutka vidím v spovedi aj hodnotu tretej dimenzie človeka – duchovnej. Nie je to len obyčajné vyrozprávanie sa. Vo sviatostnej optike dokonca „vyrozprávanie“ ako také nehrá najdôležitejšiu rolu. To však možno pochopiť len cez pohľad viery.

Ten je aký?

Viglaš: Teologicky je spoveď sviatosť – teda viditeľný znak neviditeľnej milosti. Rozhrešenie je tým znakom, ktorý dokážeme vnímať. Slová, ktorými sa odpúšťajú hriechy, hovorí kňaz v mene Ježiša Krista, ktorý túto moc dal apoštolom. To je definícia, ktorá však môže vyznieť sucho. Oveľa živšie vníma spoveď človek, ktorého ťažia hriechy. On ju nebude vnímať ako realizáciu nejakej definície, ale ako osobné stretnutie milosrdného Boha s hriešnikom, ktorý prosí o odpustenie.

Ako pristupujú ľudia k spovedi?

Viglaš: Niektorí veľmi mechanicky. Vnímajú sviatosť zmierenia akoby len na úrovni práva – prestúpenie prikázaní, priznanie, trest, odpykanie trestu. Iní vnímajú jej hĺbku a osobný rozmer. Prežívajú pocity márnotratného syna, ktorý ľutuje, že ublížil Bohu, sebe alebo iným. S ľútosťou sa rozhodli vrátiť k Bohu, lebo túžia po obnovení vzťahov.

BOŽÍ HLAS SA OZÝVA V ĽUDSKOM SRDCI

Čo je svedomie?

Viglaš: Je to vnútorný hlas v nás, ktorý nám hovorí o mravnej kvalite našich skutkov. Na tom sa zhodneme aj s neveriacimi. Na čom sa už nie vždy zhodneme, je jeho pôvod. Niektorí vnímajú svedomie iba ako súbor naučených a osvojených zvyklostí, pravidiel správania. My kresťania stotožňujeme tento hlas s Božím hlasom. Ľudské srdce vnímame ako svätyňu, v ktorej sa ozýva Boží hlas, ktorý nám hovorí, keď je niečo dobré alebo zlé. Základnou úlohou svedomia je viesť nás k tomu, aby sme sa vyhýbali zlému, ale aj konali dobro.

Ako vníma svedomie psychológia?

Bieščad: Uvediem dva rozdielne psychologické pohľady na svedomie. Prvý je psychoanalytický. Freud vnímal svedomie ako súbor rodičovských noriem, ktoré utláčajú naše ego – svedomie vníma ako superego, ktoré nám komplikuje život. Ego je u Freuda veľmi slabé, lebo dostáva pokyny z tela, aké potreby musí kedy uspokojiť. A na druhej strane na neho tlačí superego. Takže sa v podstate zmietame medzi svedomím a pudmi. Zlaxnenie svedomia by sa dokonca mohlo vnímať pre osobnosť až adaptívne. Túto teóriu osobnosti do značnej miery odmietli a pretvorili už prví Freudovi nasledovníci.

Viktor Frankl zas vníma svedomie ako orgán zmyslu – teda nie je zameraný na rozlišovanie hriechu, ale zmysluplne napĺňať život. A to je veľmi „zmysluplný“ pohľad na svedomie, na ktorý niekedy pri spytovaní svedomia zabúdame.

Znamená to, že pri spytovaní svedomia by sme mali skúmať aj zmysel svojho života a jeho napĺňanie?

Bieščad: Pri revízii svojho života je určite vhodné pozrieť sa nielen na vymedzený zoznam hriechov, ale aj na život v širšom kontexte. Na akých hodnotách stojí? O čo sa usilujem? Kam smerujem? Som verný povolaniu alebo poslaniu, ktoré som si zvolil? Premietajú sa moje hodnoty a zmysel, v ktorý verím, do mojich vzťahov a každodenného života? Možno prídem i na to, že v nejakej oblasti (možno zo strachu či pohodlnosti) zanedbávam to, k čomu som povolaný, alebo sa vyhýbam dôležitému rozhodnutiu.

Čo nám môže pokriviť svedomie?

Viglaš: Predovšetkým hriech. Jeden z následkov prvotného hriechu je, že sa nám zatemnil rozum. Poznanie prestalo byť jasné a naša vôľa sa naklonila na zlé. Taliansky kardinál Giacomo Biffi kedysi povedal, že najväčšou tragédiou hriechu nie je to, že prídeme o Božiu milosť, lebo tú nám je Boh ochotný kedykoľvek vrátiť. Tragédiou je to, že každým hriechom strácame aj zdravý rozum, a ten sa tak rýchlo nevráti. Okrem osobného hriechu však môžu naše svedomie pokriviť aj hriechy druhých.

Hriechy druhých?

Viglaš: Pokrivené vnímanie svedomia človeka môže byť aj dôsledkom vplyvu jeho okolia. Jednoduchým príkladom je výchova. Ak je dieťa vychovávané rigidne, s veľkou pravdepodobnosťou bude prežívať veci úzkostne, niekedy ažškrupulantsky, alebo sa vzbúri a pôjde do opačného extrému.

Bieščad: Človek má v sebe prirodzenú túžbu po dobre, ale v konkrétnych situáciách jeho vnímanie toho, čo je hriechom, môže ovplyvniť sociálny kontext i formácia vo viere. Ak človek zanedbáva duchovný život ako celok, aj to môže vplývať na citlivosť svedomia. Keď sa niekto spovedá zriedka a formálne, pri spytovaní svedomia nebude rozmýšľať nad rôznymi odtienkami hriechu či podrobne skúmať svoje srdce.

Na druhej strane sú ľudia, ktorí sa dlhú dobu škrupulózne snažili dodržiavať všetky pravidlá a potom sa v nich niečo zlomilo. Prišlo zranenie od kňaza, veriacich ľudí alebo komplikovaná životná situácia spôsobila silnú frustráciu. Niektorí ľudia sa napríklad cítia zranení (neraz zle interpretovanou) náukou Katolíckej cirkvi o sexualite a z výčitiek svedomia sú takí unavení, že rezignujú. A vďaka tomu pocítia úľavu. Jednoducho, na spoveď už nevládzu chodiť, čo akiste nemožno považovať za správne, ľudsky je to však veľmi pochopiteľné.

Dá sa pokrivené svedomie napraviť?

Bieščad: Svedomie je dôležité cibriť a rozvíjať, k tomu môže pomôcť dobrý stabilný spovedník a duchovné vedenie. Ak však ide už o patologické stavy, ako prílišný strach, úzkosť, škrupule alebo následky nejakej traumy, vtedy je dobré, aby pomoc nebola iba čisto duchovná. Ľudia v takejto situácii potrebujú vyhľadať aj psychologickú pomoc s cieľom ošetriť zranenú ľudskú prirodzenosť, v dôsledku čoho sa človek stáva schopnejším lepšie sa spovedať, rozlišovať hriech a psychologickú ťažkosť, a napokon i prijať odpustenie či odpustiť sebe samému.

V prvom rade však musí byť túžba mať správne formované svedomie. Ak má niekto laxné svedomie, nemá motiváciu si ho naprávať – iba by mu to skomplikovalo život.

Prečo je v niektorých prípadoch potrebná pomoc psychológa?

Bieščad: Pretože v niektorých prípadoch sú pocity viny neadekvátne – viac psychologické ako spirituálne. Človek sa cíti zlý, nehodný, špinavý a pocity viny nemiznú ani po spovedi. Príčinou môže byť trauma, ktorá výrazne zasahuje vnímanie vlastnej hodnoty. U patologicky škrupulóznych penitentov (kajúcnik, pozn. redaktorky) zas do náboženského života vstupuje obrovská úzkosť zo spáchania hriechu či opomenutia čo i len náznaku hriešneho pocitu či myšlienky vo vyznaní hriechov. Práve úzkosť, ktorá je základom takéhoto prežívania, by mala byť riešená prirodzenými prostriedkami. Tak, aby milosť mala na čom stavať.

Ako sa takéto pocity dajú odstrániť?

Viglaš: Úprimným hľadaním pravdy a rozhodnutím konať dobro. Ak sa človek permanentne usiluje konať dobro, svedomie si scitlivuje. Dobré svedomie je ako navigácia. Aby mohlo fungovať, musíme ho mať správne „nakalibrované“ a pravidelne aktualizované. Tiež je potrebné poznať cieľ cesty. Treba však povedať, že človek so správne citlivým svedomím nie je úzkostný. Má síce veľmi jemné senzory na to, čo je správne a čo je hriech, ale neprežíva úzkosť pri každej maličkosti.

POMENOVÁVANIE HRIECHOV JE ZRUČNOSŤ

Svedomie nás teda naviguje, kedy robíme dobre a kedy už hrešíme. Ako by sme však mohli definovať hriech?

Viglaš: Už ako deti sa učíme, že hriech je vedomé a dobrovoľné prestúpenie nejakého príkazu. Na základe stupňa poznania, slobody a okolností rozlišujeme potom mieru subjektívnej viny. Na tej osobnej rovine môžeme povedať, že hriech je niečo, čo nás hendikepuje, zastiera obraz Boha v nás, snaží sa nás presvedčiť, že Boh nie je milujúcim Otcom, a oberá nás o radosť zo života. Môžeme ho vnímať ako temnú skutočnosť, ktorú často poznáme, odmietame, no napriek tomu nás láka a konáme ju. Otázku zla, jeho pôvodu a zápasu s ním nájdeme v každom náboženstve.

Pozná aj psychológia pojem hriech?

Bieščad: Fenomén hriechu patrí skôr do teológie alebo filozofie. Psychológia nepracuje s hriechom ako takým, ale skôr s jeho následkami a subjektívnym prežívaním. Ak bolo človeku ublížené, i s pomocou psychológa môže pracovať na odpustení. Ak sa naopak potrebuje človek vyrovnať s tým, že urobil niečo zlé, psychologická pomoc je zameraná na odpustenie sebe samému a zbavenie sa neprimeraných pocitov viny alebo hnevu. Samozrejme, nenahrádza sviatosť zmierenia.

Pri spovedi vyznávame hriechy. Prečo je dôležité povedať ich nahlas?

Viglaš: Keď človek pomenuje nahlas veci, ktoré prežíva, získava schopnosť pozrieť sa na ne s odstupom. Pri pomenúvaní musí človek nazrieť do svojho vnútra a viac sa spoznať. Pri spytovaní svedomia vlastne pátrame po tom, komu sme svojím hriechom ublížili. Ako márnotratný syn, keď vyznáva, že zhrešil proti nebu i voči otcovi.

Bieščad: Pre psychoterapeuta je pomenúvanie ťažkostí každodennou náplňou práce. Ten moment, keď sa človeku podarí niečo pomenovať, je veľmi silný. Niekedy máme iba pocit, že nás niečo ťaží, ale nevieme čo. Kým si to správne nepomenujeme, nedokážeme sa s tým vyrovnať. Niekedy človek rozpráva svoj problém veľmi obšírne a pomôže mu, ak mu terapeut pomôže s preformulovaním. Dobrou pomôckou je veta: „Takže vlastne hovoríte, že máte problém s …, rozumiem tomu dobre?“ A vtedy človeku zasvietia oči, lebo presne to prežíva. Príde úľava z toho, že tá nepohoda dostala meno. Pomenovanie ťažkostí má veľký zmysel. Ak prežívame akúkoľvek vnútornú bolesť, prvým krokom je vždy poznať ju a pomenovať.

Čo ak je pre nás ťažké povedať niekomu naše hriechy?

Bieščad: Pomenovávanie hriechov je zručnosť, ktorú získavame cvikom. Ak si od detstva spytujeme svedomie, je pre nás ľahšie vyznať sa v našom vnútornom svete a diferencovať rôzne odtienky hriechu. Potom sú tu ľudia, ktorí v rodine neboli zvyknutí na takúto sebareflexiu, prípadne sa u nich ani nekomunikovalo o prežívaní. Títo ľudia nemusia mať ani verbálny aparát na to, aby dokázali vyjadriť ťažké skutočnosti zo svojho vnútra.

Sú ľudia, ktorí túžia ísť na spoveď, ale zažívajú neprekonateľné psychologické bloky?

Bieščad: Pre mňa ako kresťanského psychológa je veľmi smutné vidieť, že niektorí ľudia sú naozaj psychologicky indisponovaní na prijatie sviatosti zmierenia, aj keď po nej túžia. Túto neschopnosť subjektívne prežívajú ako veľmi silnú bolesť. Bolo by úžasné, keby od Cirkvi a veriacich dostali viac ako len láskavú pastoračnú radu, tá je v ich situácii len slabou útechou.

Aké môžu byť príčiny takejto indisponovanosti?

Bieščad: Na prvom mieste je úzkosť a škrupulozita. Práve títo ľudia sú neraz unavení z nekonečného spovedania sa, už nevládzu. Hneď, ako vyjdú zo spovednice, sú presvedčení, že mali nečistý pocit alebo myšlienku, prípadne že niečo nevyznali presne. Keď sa veľká úzkosť spojí s neadekvátnymi reakciami kňazov – napríklad prevrátenie očí, povzdych, bagatelizovanie alebo nevhodný komentár či neprimerané interpretácie (napr. „takéto myšlienky sú určite od zlého“), sviatosť zmierenia sa stane náročnou až nemožnou.

Ďalším dôvodom môže byť trauma, psychické alebo sexuálne zneužívanie, niekedy dokonca zástupcom Cirkvi. Pre ženu môže byť v takejto situácii neskutočne ťažké spovedať sa mužovi. Ten blok môže byť neprekonateľný. Pre tých, ktorí traumu nezažili, môže byť takýto obrovský strach nepochopiteľný.

Neraz rozmýšľam, aké by to bolo, keby kňazi vedeli o všetkých ľuďoch, ktorí síce sedia v kostole, ale na spoveď neprídu, aj keď by tak veľmi chceli. Veľmi by som si priala, aby im niekto šiel v ústrety a dokázal načúvať, hoci zatiaľ len v rozhovore.

Tých dôvodov, prečo ľudia nechodia na spoveď, môže byť veľa…

Viglaš: Niektorí kňazi to pripisujú covidovému obdobiu. Je pravda, že niektorí prestali chodiť do kostola i na spoveď počas pandémie, no mnohí stratili dôveru v Cirkev po rôznych škandáloch dávno pred covidom. Ja si však myslím, že je obdivuhodné, že mnohí ľudia chodia na spoveď aj napriek tomu, čo si od kňazov na spovedi vypočuli.

Akého kňaza by mal človek nájsť v spovednici?

Viglaš: Spovedník by mal vždy stelesňovať Božie milosrdenstvo. Mal by byť učiteľom, lekárom, ale aj láskavým sudcom. To sú povolania, ktoré sú aj v sekulárnej sfére na to, aby človeku pomohli. Sudca je spravodlivý, keď vie zohľadniť aj poľahčujúce okolnosti. Penitent by mal cítiť prijatie a bezpečie. Kňaz by mal človeka vnímať predovšetkým ako obeť hriechu, či už hriechu druhých, alebo svojho vlastného, a snažiť sa mu sprostredkovať uzdravenie a odpustenie.

Čo by ste odkázali človeku, ktorý zažil na spovedi bolestnú skúsenosť?

Viglaš: V prvom rade to, že mi je ľúto, že sa stretol s kňazom, ktorý mu ublížil. Je mi ľúto, že cez neho nezažil milosrdné prijatie Boha. Ale dôležité je, aby vedel, že Boh nie je ako kňaz, ktorý mu ublížil. Boh je milosrdný Otec. Tiež treba povedať, že konanie daného kňaza nie je v súlade s oficiálnym postojom Cirkvi, ale zlyhaním konkrétneho kňaza. To vedomie, že takto to nemá vyzerať, je dôležité, najmä ak je ten kňaz naďalej v pastorácii.

Ako sa dá s takýmto zážitkom vyrovnať?

Viglaš: Niekedy môže pomôcť vedomie, že Boh dokáže všetko použiť na dobré. Ja sám som ako chlapec na spovedi zažil, že sa kňaz zasmial, lebo považoval za banalitu to, čo som povedal. Pre mňa to však bola vážna vec. Zostalo mi to v pamäti a keď som sa stal kňazom, tak som si dával pozor, aby nikto z mojej strany nezažil takýto výsmech.

Niekedy nás aj negatívna skúsenosť môže viesť k niečomu peknému. Napríklad svätý Pius X. ako dieťa veľmi túžil prijímať Eucharistiu. Vo svojej túžbe ostal nepochopený, biskup ho dokonca odbil s tým, že keď bude pápež, môže to zmeniť. O mnoho rokov neskôr, keď sa stal pápežom, znížil vek detí, ktoré môžu pristupovať k svätému prijímaniu.

Bieščad: Ak vzťah s Bohom narušilo či zničilo zranenie od človeka, aj uzdravenie by malo prísť cez prostredníka. Zažitie pozitívnej skúsenosti môže pomôcť priblížiť sa k Bohu a korigovať jeho obraz. Ak niekoho zranil kňaz pri spovedi a preto sa bojí ísť na spoveď, tak potrebuje pozitívnu skúsenosť. Na začiatok možno rozhovor s kňazom, pri ktorom sa bude cítiť prijatý. Dôležité je však nájsť si dobrého kňaza. Tiež je dobré vedieť, že ak bolo na spovedi niekomu ublížené, môže sa o to podeliť, samozrejme, v bezpečnom prostredí a človeku, ktorému dôveruje. Spovedné tajomstvo viaže kňaza, nie penitenta.

Môže byť ospravedlnenie od niekoho, kto nie je vinníkom, dôležité?

Bieščad: Môže, neraz práve pre ženy. Ak majú nízku sebahodnotu, majú tendenciu zobrať vinu na seba. Keď im je ublížené, vnímajú to ako svoje vlastné zlyhanie. Ak im kňaz úprimne povie, že mu je ľúto, ako na nich zareagoval iný spovedník, môže ich to zbaviť neprimeraných pocitov viny i posilniť vlastnú hodnotu.

POTREBUJEME DÁVAŤ DO ROVNOVÁHY SUBJEKTÍVNE PREŽÍVANIE S OBJEKTÍVNOU MATÉRIOU

Prečo nás niektoré hriechy ťažia viac ako iné?

Bieščad: Morálna a psychologická vina nie sú totožné. Pocit emocionálnej ťažoby, zahanbenia či nehodnosti pri vyznávaní hriechov nie je vždy indikátorom objektívnej závažnosti morálneho zlyhania. Často nás väčšmi ťažia hriechy, ktoré sú ľudsky „trápne“, než tie, ktoré sú objektívne ťažké. Pri rozlišovaní je nevyhnutné zapojiť i rácio.

Viglaš: Morálna vina je určená na základe objektívnych pravidiel, ktoré rozdeľujú hriechy na ľahké a ťažké. Morálka sa však zaoberá nielen objektívnou závažnosťou hriechu, ale aj úmyslom človeka a poľahčujúcimi okolnosťami.

Znamená to, že môžeme pociťovať menšiu psychologickú vinu za morálne vážnejší priestupok a naopak?

Bieščad: Áno, napr. pri hriechoch v oblasti sexuality prežívame často veľkú psychologickú vinu. Preto keď má niekto hoci len mimovoľné nečisté myšlienky alebo zlyhá v oblasti autoerotiky, môže mať veľký problém tieto hriechy vyznať. Pre ženu to môže byť ešte náročnejšie, keďže sa vyznáva mužovi.

Na druhej strane, keď niekto poruší dopravné predpisy a výrazne prekročí povolenú rýchlosť v obci, zvyčajne ani zďaleka neprežíva takú veľkú psychologickú vinu. Z morálneho hľadiska však svojím priestupkom ohrozil nielen seba, ale aj druhých. Svojou nebezpečnou jazdou mohol niekoho zabiť. Ide o hriech proti piatemu prikázaniu.

Čo nám môže pomôcť prežívať vinu objektívnejšie?

Bieščad: Pokúsiť sa aspoň na chvíľu odložiť nabok emócie a racionálne sa pozrieť na situáciu, ktorá ma ťaží. Keď sa nám to podarí, často zisťujeme, že hriechy, ktoré nás emočne menej ťažia, môžu byť závažnejšie ako tie, pri ktorých prežívame silnú vinu. Tiež je dobré spýtať sa, či moje ťaživé emócie nevypovedajú aj o niečom inom – napr. o aktuálnom preťažení, prežívaní náročnej životnej situácie či hormonálnych zmenách.

Viglaš: Objektívne je pomerne jasné, ktorý hriech má ľahšiu, ktorý závažnejšiu a ktorý extrémne závažnú matériu. Vplyvom nesprávne formovaného svedomia môžeme cítiť obrovskú subjektívnu vinu aj za niečo banálne. Ale aj opačne – nemusíme cítiť vinu za niečo, čo je naozaj vážne. Dôležité je dostať do rovnováhy naše subjektívne prežívanie s objektívnou matériou. To sa nám môže podariť, iba ak hľadáme pravdu.

Veľkú vinu cítime za hriechy v oblasti sexuality. Prečo je to tak?

Bieščad: Sexualita tvorí najintímnejšie jadro ľudskej bytosti. Keď hovoríme o svojej intimite, je to, ako keby sme sa úplne odhaľovali, a na to potrebujeme cítiť určité bezpečie. Najľahšie je to v partnerskom vzťahu. Na spovedi však o intímnych veciach hovoríme často s prakticky cudzím človekom.

Extroverti so zdravým sebavedomím s tým nemusia mať vážny problém. Cítia sa síce nekomfortne, ale dokážu vysypať svoje hriechy a ďalej to neriešia. Oveľa ťažšie je to pre uzavretých a úzkostlivých ľudí. Tí, ktorí už zažili zraňujúce reakcie od kňaza, môžu mať dokonca neprekonateľný problém ísť sa vyspovedať. Tu naozaj nepomôže vysvetlenie „diabol ti vracia tú hanbu, ktorú si necítil, keď si ten hriech páchal“.

Čo nám v takej situácii môže pomôcť?

Viglaš: Človek dokáže byť nahý – taký, aký naozaj je, doslovne i obrazne – iba vtedy, keď sa cíti bezpečne. Vo svojej nahote sme totiž osobitne zraniteľní. Po hriechu človek zistil, že je nahý, a začal sa zakrývať a skrývať. Vtedy začal cítiť stud, lebo sa na neho ten druhý už nepozeral ako na osobu, ale ako na predmet uspokojenia. Preto sme v sexualite takí zraniteľní. A človeku veľmi pomôže, keď cíti, že ten druhý sa na neho nepozerá žiadostivo, skúmavo, podozrievavo, alebo ako na predmet či nejaký prípad, ale ako na osobu.

Bieščad: Musíme to prijať ako fakt. Je prirodzené, že nie je jednoduché hovoriť o intimite, a netreba to popierať. Ak by to bolo úplne jednoduché, intimita by už nebola intimitou. Pre kňazov to môže byť tiež nekomfortná situácia.

Otec Ján, je to naozaj tak?

Viglaš: Niekedy. Niektorí kňazi sa naozaj zbytočne príliš vŕtajú v tejto oblasti. A ľudia to veľmi rýchlo vycítia a pri spovedi sa necítia veľmi nepríjemne. Na druhej strane, ak je spovedník citlivý, tak sám penitent má väčšiu odvahu zdôveriť sa. Niekedy je prvé poodhalenie problému, alebo len jeho náznakov, v skutočnosti testovaním, ako spovedník zareaguje.

Hovoríte, že sa niekedy kňazi zbytočne vŕtajú v tejto oblasti. Je teda na penitentovi, s akými detailmi sa zdôverí?

Viglaš: Katechizmus hovorí, že treba vyznať ťažké hriechy, ich počet a okolnosti. A potom sa môžeme spovedať podľa spovedných zrkadiel. Katechizmus Katolíckej cirkvi by mal byť základným spovedným zrkadlom. V rámci formovania svedomia sa učíme určiť závažnosť matérie nášho previnenia.

Netreba pri vyznávaní zachádzať do úplných detailov, ale netreba ostať úplne všeobecný. Napríklad povedať len „zhrešil proti piatemu/šiestemu prikázaniu“ je veľmi nekonkrétne. Tá škála hriechov je veľká. V takomto prípade sa môže spovedník spýtať alebo aj pomôcť tým, že ponúkne určitú paletu (Bolo to zabitie, pokus o samovraždu, násilie na niekom, hnev, riskovanie, alkohol, drogy, nezdravý životný štýl? Boli to nejaké myšlienky, fantázie, sledovanie pornografie, skutok sám so sebou, skutok s druhým človekom, nevera, homosexuálny skutok?). Toto môže pomôcť ľuďom, ktorí majú problém pomenovať svoj hriech. Ide tam však len o základnú orientáciu v tom, o čo vlastne ide, nemusia zachádzať do detailov.

Mladí sa často trápia s tým, z akých fyzických prejavov náklonnosti počas chodenia sa majú spovedať. Ako môžeme vnímať predmanželskú čistotu?

Viglaš: Čistota nás pozýva, aby sme uchránili seba ako dar pre druhého a aby sme chránili toho druhého, aby ostal darom. Preto by sme sa nemali pýtať, kam až môžeme zájsť, aby sme čo najviac vyhoveli sebe, a pritom nemali hriech. Tá správna otázka má byť: Ako môžem rásť v čistote – v čnosti, ktorá sa dotýka nášho srdca –vzťahu k druhej osobe a k Bohu?

Bieščad: Je to mystérium. Mladí naozaj často riešia, či môžu ísť na sväté prijímanie, keď si prejavili lásku aj nejakými fyzickými prejavmi. Jedna mladá dievčina mi raz povedala, že by chcela, aby existovala aplikácia, ktorá by vyhodnocovala, či ide o hriech a akej závažnosti. Ale to nie je možné.

Musíme jednoducho uznať, že istá miera morálnej neistoty v týchto otázkach bude. Neexistujú presné hranice. Dôležité je, aby sme sa snažili o čnosť čistoty, vzájomnú lásku a budovanie vzťahu. Úzkostná snaha o dodržiavanie prehnane striktných pravidiel môže vzťah dokonca ohroziť. Treba mať pred sebou ideál a súčasne budovať vzájomný vzťah vo všetkých rovinách – komunikácia, poznávanie sa, spoločné záujmy, schopnosť obety.

MUŽI A ŽENY PREŽÍVAJÚ SPOVEĎ INÁČ

Chodia na spoveď častejšie muži alebo ženy?

Viglaš: Jednoznačne ženy. Ale je to prirodzené, keďže v kostoloch všeobecne býva viac žien ako mužov.

Je nejaký rozdiel v prežívaní spovede medzi mužmi a ženami?

Bieščad: Samozrejme. Muži a ženy sú rozdielni, biologicky aj psychologicky, líšia sa ich hladiny hormónov, fungovanie mozgu, prežívanie emócií. Jednoducho, antropologická odlišnosť vplýva aj na prežívanie spovede. Do hry vstupujú rôzne mužské a ženské atribúty.

To znamená, žespovede žien a mužov vyzerajú ináč?

Bieščad: Navonok môžu – ale nemusia. Spoveď muža a ženy môže pôsobiť rovnako, rozdiel sa často ukrýva pod povrchom. Prežívanie viny je u ženy často kontaminované emóciami, ktoré jej vnímanie skresľujú. Ženy sa viac trápia pre vzťahy a majú väčšiu potrebu i schopnosť rozprávať o svojom prežívaní. To môže byť jeden z dôvodov, prečo v spovednici nájdete častejšie ženy.

Sme na základe pohlavia na niektoré hriechy náchylnejší?

Bieščad: Pri ženách mi ako prvé napadne ohováranie. Ženy majú zvyčajne rozvinutejšiu verbalitu, centrá pre produkciu reči majú v oboch hemisférach mozgu. Neurologické štúdie ukazujú, že žena má v mozgu viac tzv. language protein (jazykovej bielkoviny) a denne povie približne trikrát viac slov ako muž. Žena rozpráva, keď niečo prežíva, a rozpráva, keď premýšľa. Takže žena naozaj rozpráva veľa a často, aj o druhých ľuďoch. Niekedy na hranici ohovárania, inokedy už za ňou.

Pri šiestom prikázaní sú ženy citlivejšie pri otázkach predmanželskej sexuality, ale aj pri plánovaní rodičovstva, keďže ony sú tými, ktoré prípadná gravidita zasiahne viac, no súčasne ich zvyčajne viac zasiahnu i pocity viny, ak sa počatiu bránia. Vo svojej snahe žiť vieru úprimne a súčasne v túžbe po dokonalosti sú náchylnejšie prijať aj rôzne nepravdivé opisy toho, ako má cnostná žena vyzerať, ako sa má správať. Dôležité je však povedať, že oficiálna náuka Cirkvi nikdy nevovádza do úzkosti, vždy ide o dezinformácie.

Viglaš: Za mojich 25 rokov spovedania môžem naozaj potvrdiť, že ženy vnímajú oveľa citlivejšie otázku predmanželskej sexuality i plánovaného rodičovstva.

Patria otázky o ženskej cyklickosti aj do spovede?

Bieščad: Isto patria do rozlišovania pri spytovaní svedomia. Ak žena cíti vinu za emocionálne reakcie voči svojim blízkym, podráždenosť a výbušnosť, mala by sa spýtať, s čím tieto prejavy môžu súvisieť. Je to vedomé a dobrovoľné? Je to výsledok dlhodobého preťaženia? Alebo to mohlo súvisieť aj s konkrétnou fázou menštruačného cyklu?

Ak viem, že k týmto prejavom vedie predmenštruačný syndróm, bolo by dobré o tom hovoriť minimálne so svojím partnerom. Aj tu pomáha pomenovanie. Možno je to výzva byť so sebou v tomto období súcitnejšia. Aj biologické príčiny môžu umenšovať objektívnu mieru viny. Ak aj tieto skutočnosti dokáže spovedník naozaj citlivo, taktne a v správnom čase osloviť, je to určite vhodné.

Dokáže kňaz – muž pochopiť ženu a jej prežívanie?

Viglaš: Musíme sa o to aspoň snažiť. Veď Boh šiel až tak ďaleko, že si vzal ľudské telo, chcel byť jedným z nás, chcel sa maximálne priblížiť, aby nám dal najavo, že vie, čo je to byť človekom. Ak sa Boh vtelil, tak my sa musíme snažiť vžiť, vcítiť do situácie druhého. V morálnej teológii je snaha o pochopenie toho druhého kľúčová. Dôležité je, aby ženy na spovedi nezažívali nepochopenie a odsúdenie zo strany kňaza. Žena je tajomstvom, a aj keď ju nepochopíme v plnosti, môžeme jej dať pocítiť prijatie a sprostredkovať jej Božie milosrdenstvo.

Bieščad: Zranenia či traumy, ktoré si mnohé ženy nesú v súvislosti so sexualitou, materstvom, či pôrodom muž skutočne nedokáže úplne pochopiť. A dokonca si trúfam povedať, že ani žena, ktorá nezažila podobnú situáciu. Dôležité je empaticky uznať realitu utrpenia, aj keď jej úplne nerozumieme.

Ako zachovať zdravé hranice medzi penitentkou a kňazom?

Bieščad: V prvom rade je potrebné mať povedomie o tom, že hranice sú naozaj potrebné. V americkej príručke pre spovedníkov z konca 19. storočia boli rady ako: neprejavovať žiadny sentiment, žiadnu náklonnosť, vyhnúť sa očnému kontaktu… (úsmev)

Kňaz si musí byť vedomý, že vo sviatosti zmienia je vo veľmi špecifickej roli. Nie je kamarát, manžel, terapeut či psychológ. Treba mať na pamäti, čo je primárnym cieľom spovede – sprostredkovanie odpúšťajúcej Božej milosti. Spovedné fórum je natoľko špecifické, že ideálne je, aby medzi penitentkou a spovedníkom nebol blízky osobný vzťah, aby nedochádzalo k mixovaniu externého a interného fóra.

Vo vzťahu terapeuta a klienta sú tieto hranice jasne vymedzené etickým kódexom. V spovedi či duchovnom sprevádzaní sú však rovnako, ba možno ešte viac dôležité. Zo strany kňaza je dôležité reflektovať známky naviazanosti z jednej i z druhej strany. V tomto prípade nesie zodpovednosť za dodržiavanie hraníc primárne on, keďže je v pozícii autority a disponuje duchovnou mocou.

Viglaš: Je dôležité vnímať aj sviatostný rozmer spovede. Nie je to náhrada psychoterapie ani poradenstvo. Jeho zmyslom je úplné odpustenie hriechu. Pomôckou pre kňaza pri správaní k ženám môže byť aj meditovanie nad tým, ako sa Kristus správal k ženám. Svätý Ján Pavol II. napríklad radil kňazom, aby sa k penitentkám správali ako k matke alebo sestre.

Čo by sa mohlo stať, ak by kňaz počas spovedania neostával len kňazom?

Bieščad: Ak žena nemá doma láskavého manžela, ktorý ju vypočuje, tak sa veľmi rýchlo môže stať, že sa nezdravo naviaže na kňaza, ktorý je v spovednici chápavý a pozorný. Toto riziko je veľmi vysoké pri ženách, ktoré sú zranené a majú nenaplnené emocionálne potreby.

Pre ženu by mala byť spoveď miestom, kde zažije Božiu blízkosť a odpustenie, nie miestom, kde kňaz bude napĺňať jej nenaplnené potreby. Sviatosť zmierenia nie je priestorom na vyrozprávanie, budovanie priateľstva ani psychologickú pomoc. Vykanie dospelej žene by malo byť samozrejmosťou, rovnako ako vyhýbanie sa príliš intímnym otázkam.

SPOVEDNÍKA SI STAROSTLIVO VYBERME

Nie vždy je ľahké prijať odpustenie. Čo ak cítime vinu aj napriek tomu, že nám bolo odpustené?

Viglaš: Musíme prijať, že to, čo cítime, nemusí byť rozhodujúce. Dôležité je rozhodnutie našej vôle. V evanjeliu (Mk 9,24) sa Ježiš pýta otca posadnutého chlapca, z ktorého nedokázali jeho učeníci vyhnať zlého ducha, či verí, že to môže urobiť. Otec odpovedá: „Verím. Pomôž mojej nevere!“ Tieto slová môžu byť aj našou modlitbou.

Bieščad: Ak sa nedokážeme zbaviť pocitov viny, aj keď vieme, že nám bolo odpustené, príčiny môžeme hľadať najčastejšie v nízkom sebavedomí, neuvedomovaní si vlastnej hodnoty alebo v prežitej traume. A to je niečo, čo nezmizne samo. Musíme na tom pracovať, často aj s odbornou pomocou.

Čo by ste poradili človeku, ktorý má zo spovede strach?

Viglaš: Aby si starostlivo vybral spovedníka. Ľudia sa nemusia báť kňazov si najprv odsledovať, vypočuť si, ako kážu, všimnúť si, ako sa správajú k ľuďom, spýtať sa známych. Veľmi dobrá príležitosť na spoveď je počas farských misií.

Bieščad: Mne sa osvedčilo nechať si poradiť dobrého spovedníka (prípadne kňaza na rozhovor, ktorý nemusí byť hneď spoveďou) v danom regióne. Klientom hovorím, že za dobrým lekárom sme ochotní aj vycestovať. Ak však ani istota, že ide o skutočne dobrého kňaza, nepomôže prekonať paralyzujúci strach, je nevyhnutné osloviť prirodzený základ týchto ťažkostí. Môže ísť o terapiu traumy či úzkosti, prípadne aj o medikamentóznu liečbu.

Aké možnosti má človek, ktorý nemôže pristupovať k sviatostiam?

Bieščad: Mnohí, napríklad znovu zosobášení, rozvedení, prežívajú veľmi silnú bolesť z toho, že nemôžu pristupovať ku sviatostiam. Stretla som sa aj s tým, že ženy, ktoré žijú v druhom zväzku, prežívajú až panické úzkosti pre strach zo smrti, lebo si uvedomujú, že žijú v ťažkom hriechu. V takýchto situáciách treba naozaj veľmi špecifickú pastoráciu. Niekedy, žiaľ, dochádza k skutočne neprimeraným reakciám. Spomínam si na rozvedenú ženu, ktorá skúsila požiadať kňaza, či by sa s ňou mohol aspoň porozprávať a dať jej požehnanie, keď nemôže ísť na spoveď. On ju poslal preč s tým, že ako rozvedená tam nemá čo hľadať. Našťastie sa (i keď po dlhšej dobe) našiel láskavý kňaz, ktorý túto skúsenosť napravil.

Viglaš:Ak niekto z nejakých príčin nemôže pristupovať ku sviatostiam, nemá sa cítiť vylúčený z Cirkvi. Títo ľudia sú pozvaní, aby aj napriek tomu, že nemôžu ísť na spoveď, v sebe rozvíjali ducha kajúcnosti, spytovali si svedomie a ľutovali svoje hriechy. Aj keď nemôžu dostať rozhrešenie, môžu budovať svoj vzťah s Kristom. Boh vidí aj do srdca a Žalm 34 hovorí, že „Pán je pri tých, čo majú srdce skrúšené“. Napokon, sviatosť zmierenia nie je jediný prostriedok na odpustenie hriechov. V Starom zákone, kým ešte nebola spoveď, Boh cez prorokov vyzýval k modlitbe, pôstu a almužne, no osobitne na zmenu zmýšľania.

Duch kajúcnosti a skrúšené srdce uschopňujú človeka prijať Božie milosti. Pápež František o tom hovorí v exhortácii Amoris laetitia, že aj keď niekto žije v objektívne iregulárnom zväzku, čo sa navonok môže javiť, že permanentne žije v ťažkom hriechu, tak subjektívne za to nemusí niesť vinu, prípadne tá subjektívna vina nemusí byť na úrovni smrteľného hriechu. A v prípade, ak tam subjektívne smrteľný hriech nebol, tak môže byť aj v posväcujúcej milosti.

Čo to však znamená v praxi?

Viglaš: Pápež František v spomínanej exortácii hovorí, že treba veci pravdivo pomenovať, preskúmať poľahčujúce okolnosti, sprevádzať a rozlišovať, a potom v niektorých prípadoch môže kňaz pomôcť aj sviatosťami. Pretože napriek tomu, že niekto nežije v platnom manželstve, tak nemusel spáchať smrteľný hriech, a kňaz v rámci pastorácie môže vidieť skrúšenosť, reflexiu a úprimnú túžbu po Bohu. Toto bolo pre mnohých neprijateľné.

Ako je možné, že človek žijúci v neplatnom manželstve nemusel spáchať ťažký hriech?

Viglaš: Podstatou tohto pápežovho tvrdenia je vlastne tridentská náuka, ktorú napokon máme aj v Katechizme, že človek sa môže objektívne dopustiť ťažkej matérie (napríklad rozvodu a druhého civilného manželstva), ale subjektívne nemusel spáchať smrteľný hriech. A keď nespáchal smrteľný hriech, tak môže rásť v milosti.

Aj keď bol spáchaný ťažký hriech?

Viglaš: Áno. Ťažký hriech znamená objektívne nejakú závažnú matériu. Ale subjektívne človek nemusí mať vinu. Dieťa, ktoré sa predávkuje liekmi, lebo si myslí, že sú to cukríky, sa objektívne ocitne v závažnom stave ohrozenia zdravia a života. Ale subjektívne ťažko môžeme hovoriť o nejakej vine. Človek, ktorý spácha alebo sa pokúsi o samovraždu, tak sa dopustí veľmi závažného skutku proti životu. Ale môže tam byť toľko príčin a okolností, že Ján Pavol II. v encyklike Evangelium vitae hovorí, že človek môže byť aj úplne bez viny. A keby aj hneď mal vinu, tak Boh nikoho neodpíše. Boh chce, aby boli všetci ľudia spasení. A ak Boh chce, aby boli všetci spasení, tak každému bude ponúkať svoju milosť.

Mnohé ženy sa trápia v oblasti manželskej plodnosti. Niektoré dokonca celé roky nepristupujú k sviatostiam, lebo nie sú schopné žiť prirodzené metódy plánovaného rodičovstva…

Viglaš: Podľa Sprievodcu pre spovedníkov z roku 1997, vydaného Pápežskou radou pre rodinu, nie je recidíva, čiže opakované použitie antikoncepcie, dôvod na odmietnutie rozhrešenia. Kľúčové je uvedomenie si, že to, čo robím, nie je správne, a snažiť sa o zmenu, o hľadanie možností a ciest. Ak sú podmienky manželov také náročné, že momentálne nedokážu alebo nemajú dosť síl na zmenu, tak ani recidíva nie je dôvodom na odmietnutie rozhrešenia. Iná situácia je v prípade, keď manželia nevidia na svojom správaní nič zlé, svoje konanie neľutujú a ani nemajú v pláne usilovať sa o zmenu.

Čo v prípade, ak ženy riešia otázku plodnosti vnútromaternicovým telieskom?

Viglaš: Osobitnú pozornosť a citlivosť treba venovať ženám, ktoré otázku plodnosti riešia vnútromaternicovým telieskom, lebo tam dochádza k ohrozeniu života v najranejšom štádiu. Môže to byť preto, že to žena vníma ako najpohodlnejšie a dlhodobé riešenie. No môže to byť aj preto, že jej to odporučil lekár ako súčasť nejakej terapie a presvedčil ju, že to abortívne nie je. A môže to byť aj preto, že žena opakovane zažíva násilie zo strany manžela a jednoducho nevie, ako tú situáciu vyriešiť.

Vo všetkých prípadoch používania antikoncepcie sú vždy dôležité aj okolnosti. Sú prípady, keď žena zažila traumu pri pôrode, rizikové tehotenstvo, prípadne viac tehotenstiev tesne po sebe. Sú situácie, keď aj život ženy môže byť ohrozený. Je dobré na spovedi spomenúť takéto okolnosti. Veľmi dôležitá je túžba žiť ideál aj napriek tomu, že v momentálnej životnej situácii sa to nedarí. To je základnou podmienkou sviatosti zmierenia – chcieť sa zmeniť, aj keď sa zdá, že na to teraz nemám silu. A zo strany spovedníka je osobitne dôležité pochopenie a povzbudenie, nie odsúdenie.

Čo je pre vás osobne na sviatosti zmierenia najfascinujúcejšie?

Bieščad: Samozrejme, je to práve sviatostný rozmer, ktorý robí sviatosť zmierenia fascinujúcou. Rozumom a vedeckým poznaním nedokážeme obsiahnuť, čo sa v niekoľkých okamihoch udeje za dverami spovednice. Ako psychológa ma však osobne zaujíma a do určitej miery fascinuje aj prirodzený rozmer spovede, ktorý vzhľadom na našu ľudskú prirodzenosť nemožno opomenúť. Spoveď považujem za sviatosť, kde sa práve z ľudského hľadiska dá veľmi pomôcť, ale aj mimoriadne uškodiť.

Mnohí ľudia prestávajú praktizovať vieru alebo prežívajú veľké úzkosti práve po negatívnej skúsenosti zo sviatosti zmierenia, kde spovedník akosi zabudol, že v danej chvíli je zástupcom samotného (milosrdného) Boha. V neposlednom rade ma napĺňa veľkou bázňou skúsenosť niekoľkých klientov, ktorí začali k sviatosti zmierenia opätovne pristupovať aj vďaka pravidelnej psychoterapii (v spojení s kňazom, ktorý ponúkol korektívnu skúsenosť. Veta: „vďaka terapii som sa zas dostal/dostala k sviatostiam“ je pre psychológa, ktorý vníma hodnotu sviatostného života, zdrojom úžasu a radosti. 

Foto: pexels.com, archív respondentov