Muž, ktorý skrotil vlka a dobrovoľne ostal len diakonom. Svätý František ako ho nepoznáme
Mohli sa počas života stretnúť svätý František Assiský a Anton Paduánsky? Veru mohli, a dokonca aj stretli. Hoci väčšina z nás si pri spomenutí mena svätého Františka asi predstaví mladíka, ktorý sa donaha vyzlieka, aby otcovi symbolicky vrátil všetok majetok, alebo zanieteného milovníka zvierat a prírody, jeho život skrýva omnoho viac. Možno aj také momenty, o ktorých sme netušili. Napríklad aj ten, že sa za svojho života stretol s iným svätým – a to práve s patrónom tých, ktorí niečo stratili.
1. Stretnutie dvoch legiend
František a Anton sa prvýkrát videli na tzv. rohožkovej kapitule. Tak trochu bizarne nazvané podujatie neboli ničím iným ako veľkým stretnutím vtedajších „menších“ bratov v Assisi. Keďže maličké mesto Assisi nemohlo prijať taký veľký počet návštevníkov, bratia sa zdržiavali pod mestom a spali na rohožkách. Práve preto sa táto kapitula volala „rohožkovou“. Prebehla v roku 1221 a musíme podotknúť, že mladý Portugalčan Anton, ktorý bol vynikajúcim kazateľom so skvelým vzdelaním, urobil na Františka veľký dojem. Dokonca až taký, že ho v jednom zo svojich listov nazval „svojím biskupom.“
2. Zmena mena
Stretnutie Antona a Františka je len jednou z mnohých vecí, ktoré o známom svätcovi nie sú až také známe. Za zmienku určite stojí aj to, že pôvodne dostal iné meno. Chlapček, ktorého dnes poznáme pod menom František, sa narodil v roku 1181 alebo 1182 a matka ho pomenovala inak. Sama sa volala Giovanna, hoci všetci ju poznali pod prezývkou Pica. A tak by sme možno raz poznali tohto svätca pod mužským ekvivalentom jej mena, teda Giovanni, keby sa nestalo, že otec sa v čase pôrodu nachádzal na obchodnej ceste vo Francúzsku. Tá vraj bola mimoriadne úspešná. Dokonca až natoľko, že keď sa z nej vrátil, novonarodeného chlapca pomenoval práve po krajine, kde sa mu tak darilo. Iné zdroje hovoria, že chlapcovi dal meno na počesť svojej manželky, ktorá pochádzala zo spomínanej krajiny. Tak či onak, Františkovi od malička nikto nepovedal inak ako „Francesco“ (Malý Francúz).
3. Dobrovoľne iba diakonom
Hoci jeho rehoľný rád navždy zmenil tvár Katolíckej cirkvi, sám František nikdy nebol kňazom. Prijal iba nižšie – diakonské – svätenie. Hovorí sa, že mal na to dva hlavné dôvody – prvý pramenil z veľkej pokory a rešpektu ku kňazskej službe. Ten druhý sa ukrýval tak trochu v strachu, že by mu kňazský stav mohol priniesť do srdca pýchu alebo túžbu po moci. Ako diakon rád kázal a ohlasoval evanjelium vhod či nevhod. Svoje kázne neraz rozprával aj zvieratám, vtákom a celému stvorenstvu, teda komukoľvek, kto chcel počúvať radostnú zvesť.
4. Skrotenie zlého vlka
Podľa slávnej legendy dokázal František skrotiť divokého vlka, ktorý terorizoval mesto Gubbio. Toto zviera bývalo permanentne hladné a preto sa nebálo zaútočiť na kohokoľvek, kto vyšiel spoza múrov mesta. Keď sa o tom František dozvedel, vybral sa vlka pohľadať. Ten sa vrhol na mnícha s vycerenými zubami, pripravený zaútočiť. František sa však nezľakol a urobil nad vlkom znamenie kríža, čo ho zjavne upokojilo. Svätec, známy tým, že sa so zvieratami rozprával ako s bratmi a sestrami, s ním vyjednal dohodu – ak sľúbi, že už nezaútočí na žiadneho živého tvora, obyvatelia Gubbia ho budú kŕmiť. Vlk sa nedal prosiť, s dohodou súhlasil, sľub dodržal a ľudia si ho natoľko obľúbili, že keď o niekoľko rokov zomrel, jeho stratu naozaj oplakávali.
5. Prvý nositeľ stigiem
Svätec z Assisi je prvým človekom, o ktorom máme historicky zdokumentované, že na svojom tele niesol tajomné rany ukrižovaného Krista, ktoré voláme stigmy. Jeho ruky, nohy a bok boli poznačené krvou a bolesťou. Získal ich počas hlbokej mystickej modlitby v odľahlej svätyni na vrchu La Verna v roku 1224. Napriek tomu, že sa ich snažil skrývať, jeho bratia a aj iní ľudia boli svedkami tohto nadprirodzeného javu. Ruky a nohy vyzerali, ako keby boli uprostred prebodnuté klincami. Pravý bok bol akoby prerazený kopijou. Táto jazva často krvácala a zalievala krvou jeho habit a spodky.
6. Oslepenie, smrť nahého na holej zemi a spev škovránkov
Z výpravy ku sultánovi Melek–al–Kamilovi v roku 1219 si František odniesol nielen spomienky na zaujímavú krajinu, ale aj omnoho nepríjemnejší suvenír. Bola ním infekcia očí, pre ktorú si vytrpel množstvo lekársky overených i neoverených procedúr. Jednou z nich bolo napríklad bolestivé pálenie spánkov, ktoré však nemalo žiaduci efekt. Práve naopak. Na sklonku života bol už takmer úplne slepý a oči ho stále veľmi boleli. Bolesti však znášal bez reptania a blížiacu sa „Sestru Smrť“ nazýval prechodom. Posledné chvíle svojho života využil na požehnanie mesta i bratov. Potom sa nechal odviezť do Porciunkuly. Keď umieral, verný „Pani Chudobe“, požiadal svojich bratov, aby ho vyzliekli a položili na holú zem. Po poslednom výdychu sa stalo niečo nevídané. Hoci na krajinu padala tma noci, nad strechou budovy sa zrazu zhromaždilo obrovské množstvo škovránkov. Škovránky sú však vtákmi svetla, zvyčajne spievajú ráno a večer už spia. V ten večer to bolo inak. Vtáčiky vraj krúžili nad strechou a ich spev akoby znel zároveň na rozlúčku s výnimočným mužom, zároveň však aj na oslavu jeho narodenia pre nebo.
Foto: wikipedia, obrázok vytvorený AI