Náboženská úzkosť sa často spája so šiestym Božím prikázaním

Mária je inteligentná a v kolektíve obľúbená mladá žena. Vo svojom vnútri však prežíva veľkú úzkosť. Bojí sa nečistých pocitov a myšlienok v sexuálnej oblasti, snaží sa robiť všetko preto, aby sa nedostavili. V bežnom živote i pri modlitbe má často pocit, že niečo pocítila v intímnej oblasti alebo jej napadne neželaná rúhavá či sexuálna myšlienka. Inokedy premýšľa, či nebola oblečená príliš necudne a nevzbudzovala takéto pocity u iných ľudí. Vie, že všetko týkajúce sa šiesteho Božieho prikázania –„6-ky“–je ťažký hriech, preto k svätej spovedi pristupuje veľmi často. Chápe, že obavy sú asi neprimerané, ale sama ich nevie premôcť a v živote ju veľmi obmedzujú. Odpovede na otázky, ktoré trápia úzkostných ľudí, hľadáme s psychologičkou Janou Bieščad.

Mária prežíva náboženskú úzkosť, teda silný iracionálny strach, ktorý sa týka náboženskej oblasti. Strach je, keď sa bojíme niečoho konkrétneho, úzkosť prežívame, keď strach prerastie do všeobecného pocitu ohrozenia. Človek sa bojí, že spácha hriech. Pýta sa: „Čo ak som niečo pocítil? Čo ak som s tou myšlienkou súhlasil? Čo ak to bol hriech? Čo ak som sa dobre nevyznal pri spovedi? Čo ak…?“

Ako súvisí náboženská úzkosť so sexualitou?

Náboženská úzkosť sa často spája práve so šiestym Božím prikázaním. Súvisí to aj s tým, že Katechizmus jasne hovorí, že hriechy proti šiestemu Božiemu prikázaniu sú ťažkými hriechmi, a súčasne chúlostivá oblasť, ktorá vzbudzuje rozpaky aj u človeka bez úzkostných ťažkostí, je živnou pôdou pre rozličné obavy. Ak prežíva človek náboženskú úzkosť, spravidla sa popri iných obavách (napr. či som sa sústredene pomodlil alebo niekomu neublížil), v nejakej miere dotýka práve sexuality. O úzkostiach, ktoré siahajú do intímnej oblasti, sa klientom prirodzene nehovorí ľahko. Predpokladom na otvorenú komunikáciu je dôvera voči psychológovi či spovedníkovi.

Ako si ju môžeme predstaviť?

Náboženská úzkosť je formou úzkosti, ktorá je zameraná na náboženskú alebo morálnu oblasť. Väčšinou je prítomný myšlienkový mechanizmus: asi som niečo urobil – mal som nečistú myšlienku, videl som alebo pocítil som niečo nečisté a musím to odčiniť, tým, že idem na spoveď, urobím nejaký úkon, prezlečiem si veci alebo urobím nejaký neprirodzený pohyb svojím telom. Zaujímavé je, že úzkostní ľudia si uvedomujú, že ide o niečo iracionálne, ale nevedia si pomôcť. Často sa pýtajú: čo ak?

Postupne sa dostávajú do začarovaného kruhu – čím viac pozorujú svoje telo, tým viac hriešnych pocitov zaznamenajú, čím viac sa snažia nemyslieť na nič nečisté, tým častejšie im nečisté myšlienky napadajú. Stále viac a viac sa zamotávajú a prináša im to extrémnu neslobodu, ktorá sa prejavuje vo vzťahu k sebe samému, druhým, ale aj k Bohu. Niektorých úzkosť zväzuje natoľko, že neostáva priestor, do ktorého by mohol vstúpiť potenciálny životný partner.

Podľa čoho spoznám, že trpím náboženskou úzkosťou?

Zjednodušene povedané – podľa otázky: „Čo ak?“ Mal by som spozornieť, ak v oblasti morálky moje myšlienky príliš často nesú pečať „čo ak“: „Čo ak som spáchala hriech? Čo ak to bolo hriešne? Čo ak som pocítila niečo? Čo ak som myslela na niečo nečisté?“ Ak sa tieto otázky opakujú často, ide zrejme o prejavy úzkosti. Samozrejme, môže ísť i o myšlienky, ktoré sa dotýkajú iných oblastí ako sexuality: „Čo ak som niekomu ublížil / ublížim? Čo ak som sa v desiatku nepomodlil 10 zdravasov? Čo ak som niekoho ohrozil na zdraví? Čo ak som nečestne hospodáril s peniazmi?“ V oblasti morálky v tejto súvislosti hovoríme o škrupulantstve.

Pastoráciou veriacich s náboženskou úzkosťou sa v USA zaoberá kňaz – redemptorista páter Thomas Santa. Vo svojich článkoch pripomína, že kde je silná „čo ak“ úzkosť, nemôže ísť o ťažký hriech a silná morálna „čo ak“ úzkosť je skôr znakom toho, že o hriech nejde. Vtedy to nie je hlas svedomia, ale úzkosti. Ak má človek zrelé svedomie a spácha ťažký hriech, jednoznačne vie, že ho spáchal. Úzkostné obavy či náhodou o ťažký hriech nešlo (napr. či som s tou myšlienkou predsa len nesúhlasil alebo či som si pocit neprivolal), by mali byť pre úzkostného veriaceho skôr dôkazom toho, že o ťažký hriech nejde.

Čo ak som práve zistila, že sa tento problém týka aj mňa?

Mnohí ľudia zistia, že to, čo prežívajú, je náboženská úzkosť či škrupulantstvo vtedy, keď si o tomto probléme čítajú. Pomôže im to pomenovať, čo prežívajú, a súčasne zistiť, že nie sú jediní. Mimoriadne dôležitým krokom (najmä ak sú prítomné výrazné pochybnosti a nutkavá potreba očisťovať sa od hriechov) je nájsť si múdreho spovedníka a následne ho počúvať. Niektoré prejavy náboženskej úzkosti dokáže správne riešiť aj kňaz, ktorý je vzdelaný v tejto oblasti. Aj svätý Alfonz trpel úzkosťami, ktoré sa týkali aj obáv o čistotu, mal však múdrych spovedníkov a poslúchal ich rady. Sú ľudia, ktorým sa veľmi uľaví, keď nájdu dobrého spovedníka a snažia sa žiť podľa jeho odporúčaní. Niekedy však pomoc spovedníka nestačí.

Čo v takom prípade?

Vtedy je potrebné nasmerovanie na psychológa, prípadne psychiatra. Na Slovensku je stále viac spovedníkov, ktorí sú v tejto oblasti vzdelaní, vedia rozpoznať náboženskú úzkosť a správne nasmerovať tých, ktorí ju zažívajú (napr. limitovaním frekvencie sviatosti zmierenia a jasnými radami). Je dobré, ak ide o dlhodobejšie sprevádzanie. Aj v prípade, že vstúpi do procesu psychológ, úloha spovedníka je mimoriadne dôležitá. Je vhodné, aby jeden druhého rešpektovali a nezasahovali príliš do oblastí, ktorá je mimo kompetencie spovedníka či psychológa. Klient môže psychologické rady, ktoré v ňom vzbudzujú obavy, prekonzultovať so spovedníkom.

Z akého dôvodu?

Psychológ môže, napríklad, dať človeku úlohu, aby nezúčastnene pozoroval svoje myšlienky alebo ho nabáda, aby sa nebál pripustiť, že prežíva telesné pocity, z ktorých má obavy. Človek môže nadobudnúť pocit, že rada psychológa je hriešna. V takom prípade je dobré, ak túto radu odobrí aj kňaz, ktorý klienta (prípadne i odborníka) ubezpečí, či je tá či oná terapeutická technika v poriadku..

Čo mi pomôže zbaviť sa hriešnych myšlienok alebo pocitov?

Je dobré s nimi nebojovať, nesnažiť sa ich zbaviť. Ak na niečo nechcem myslieť, tak na to myslím, ak niečo nechcem cítiť, tak to cítim. Páter Hegglin radil ľuďom, ktorých sprevádzal, aby vtieravú myšlienku pozvali dnu, pozreli sa na ňu, privítali ju a vypočuli, a potom ju jednoducho vyprevadili von. Možno to nazvať aj nezúčastnené opovržlivé sledovanie.

Veľmi nápomocné je Desatoro škrupulantov od pátra Thomasa Santu, ktoré je preložené aj do slovenčiny. Hovorí v ňom, že ak mám pochybnosť, či to je hriech, tak to nie je hriech. Nečistá myšlienka nie je hriech, ak nie je vedome a dobrovoľne vyvolaná s cieľom uraziť Boha. Škrupulanti sú často veľmi racionálni ľudia, dokonca sa dá povedať, že čím racionálnejšie je ich myslenie, tým sofistikovanejšie sú úzkosti. Preto im pomáha aj to, keď sa v tejto oblasti aj vzdelávajú. Napriek tomu však samoštúdium nenahradí pomocnú ruku odborníka.

Foto: pexels.com