Odolné deti: Pripravujme dieťa na cestu, nie cestu pre dieťa
Žijeme v dobe, ktorú by naši starí rodičia nazvali zázrakom. Teplá voda je samozrejmosť, informácie sú dostupné na jeden klik a regály obchodov praskajú pod ťarchou tovaru, o ktorom sa minulej generácii ani nesnívalo. Všetky tieto vymoženosti dnešnej doby by sme mali právom vnímať ako požehnanie. Avšak v tomto „bezpečnom prístave“ blahobytu narážame aj na nečakaný útes: naše deti vďaka nim môžu strácať odolnosť.
Ak dieťa dostane všetko, na čo si spomenie, a každá jeho cesta je vopred zametená milujúcimi rodičmi, paradoxne ho robíme zraniteľnejším. Božie slovo nás pritom učí, že bolesť tu nie je na to, aby nás zlomila, ale aby sme vďaka nej povstali. Napríklad apoštol Pavol píše: „Súženie prináša trpezlivosť, trpezlivosť osvedčenú čnosť a osvedčená čnosť nádej“ (porov. Rim 5, 3–4). Vďaka súženiu, teda ťažkým veciam, sa v našich životoch stávame trpezlivými a vďaka trpezlivosti sa v nás zakoreňuje čnosť. Tá je podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi trvalá a stála dispozícia konať dobro, s Božou pomocou tiež stvárňuje charakter a robí konanie dobra ľahkým (porov. KKC 1733 a 1810).
SÚŽENÍM K ODOLNOSTI
Znamená to, že práve súženie, iným slovami ťažkosti a problémy, nám môžu slúžiť na budovanie nášho charakteru a odolnosti. Ako to však robiť v dobe, kde sa každé nepohodlie snažíme okamžite odstrániť? Ako to priniesť aj do života našich detí? Pomôcť nám v tom môže identifikovanie a následné vyjdenie z pascí, do ktorých sme sa možno chytili. O ktoré presne ide?
1. Pasca „helikoptérových“ rodičov
V snahe ušetriť deti bolesti sme vytvorili fenomén tzv. „helikoptérového“ rodičovstva. Neustále „krúžime“ nad svojimi deťmi, pripravení zasiahnuť pri najmenšom náznaku konfliktu v škole alebo pri neúspechu v športe. Láska však nie je o odstránení kríža z cesty nášho dieťaťa, ale o tom, aby sme ho naučili, ako ten kríž niesť.
Odolnosť nerastie v bavlnke. Rastie vtedy, keď náš potomok zažije miernu mieru stresu a frustrácie a s našou emocionálnou podporou – nie fyzickým zásahom – ju prekoná. Ak za dieťa vždy vyriešime zabudnutú úlohu alebo vyargumentujeme v našich očiach nespravodlivú známku, vysielame mu nebezpečný signál: „Neverím, že to zvládneš sám.“Život mu pritom uľahčujeme len zdanlivo. V skutočnosti mu tým len pomáhame vyhnúť sa dôsledkom a zodpovednosti.
2. Pasca okamžitého uspokojenia
Najväčším nepriateľom odolnosti v 21. storočí je okamžité uspokojenie potrieb. Chceme jedlo? Máme donášku. Chceme zábavu? Máme YouTube. Chceme hračku? Máme e-shop. Schopnosť počkať je pritom kľúčovým predpokladom pre úspešný život v ktorejkoľvek oblasti.
Výchova k odolnosti v dobe blahobytu znamená zámerne vnášať do života dieťaťa prvky čakania a odriekania. Za príklad si môžeme zobrať aj piatkový pôst. Okrem toho, že je to prejav pokánia a obety, ktorý predovšetkým treba s dieťaťom odkomunikovať, môže to byť aj tréningom vôle. Keď sa naša ratolesť učí nedať si sladkosť, obľúbené jedlo alebo nepozerať televíziu, trénuje tým sval svojej vôle. Učí sa, že jeho pudy a chute mu nemusia vládnuť.
Ďalšou skutočnosťou pri uvažovaní nad pascou okamžitého uspokojenia je rozumné finančné zapojenie sa do kúpy veci, po ktorej dieťa túži. Namiesto okamžitého kúpenia nejakej novej veci komunikujme o potrebnosti či nevyhnutnosti takéhoto nákupu. Vypočujme si dôvody a snažme sa vidieť aj za ne – prečo po nej naše dieťa túži? Je to len rozmar alebo túžba vyrovnať sa rovesníkom? Musí mať naša ratolesť všetko, čo majú ostatní? Nestačí, ak tú vec dostane až na nejaký sviatok? Ak sa predsa rozhodneme pristúpiť k tomuto nákupu, nechajme nášho syna alebo našu dcéru, aby si na ňu prispeli z vreckového alebo si ju zaslúžili prácou. Vďaka námahe, ktorú do toho museli investovať, si viac uvedomia hodnotu danej veci.
3. Pasca zameraná na úspech a výkon
V našej výkonovej spoločnosti sa neúspech vníma ako hanba. Ako kresťania však neúspech môžeme vnímať aj ako proces, cez ktorý nás Boh posväcuje a formuje. Zároveň sme už určite na vlastnej koži zažili, že omnoho viac sme sa naučili a vyrástli práve cez ťažké situácie alebo veci, ktoré sme nezvládli, ako cez úspechy. Pravdaže, ak sme ich vložili do Božích rúk. Práve skúsenosť s vlastným zlyhaním môže byť aj spájajúcim prvkom, keď sa s ňou podelíme s našimi potomkami.
Rovnako dôležité je netlačiť deti do podávania neustálych výkonov. Nie, nemusíme mať doma čistých jednotkárov, ani bezchybných športovcov alebo umelcov. Dajme im pocítiť, že našu lásku si nemusia zaslúžiť a ich hodnota v našich očiach sa nemení na základe diplomov alebo medailí.
Dôležité je tiež deti naučiť, že chyba nie je konečná stanica, ale spätná väzba. Ak dieťa neuspeje na súťaži, našou úlohou nie je kritizovať jeho výkon alebo rozhodnutie rozhodcov. Najlepšie, čo pre plod nášho lona môžeme urobiť, je objať ho a povedať: „Bolí to, že si nevyhral, ale som na teba hrdý, že si do toho išiel. Je niečo, čo sa z toho môžeme naučiť?“ Týmto postojom meníme „fixné nastavenie mysle“ (som neschopný) na „rastové nastavenie“ (môžem sa zlepšiť).
4. Pasca, že práca je trest
V prostredí blahobytu majú naše deti a tínedžeri tendenciu vnímať bežné domáce práce alebo povinnosti ako niečo, čo sa urobí samo, alebo ako niečo, čo ich obťažuje vo voľnom čase. Avšak ich zapojenie do chodu domácnosti je jedným z najlepších nástrojov budovania odolnosti.
Keď dieťa musí vyniesť smeti, upratať si izbu alebo pomôcť v záhrade, učí sa dôležitú biblickú pravdu: sme povolaní slúžiť, nie nechať sa obsluhovať. Práca buduje kompetentnosť a tá zase pocit, že niečo dokážem a zvládnem. Dieťa, ktoré vie uvariť jednoduché jedlo alebo opraviť defekt na bicykli, má v sebe hlboko zakorenený pocit bezpečia, že sa vo svete nestratí.
Ďalším nezanedbateľným efektom plnenia si povinností a následného pocitu kompetentnosti je aj väčšia ochota prevziať zodpovednosť – jednak za svoje konanie, jednak za rôzne dobrovoľnícke projekty, vedenie triedneho spoločenstva alebo aj stretiek.
5. Pasca nárokovateľnosti
Blahobyt môže plodiť nezdravý postoj „mne to patrí“. Tento postoj je toxický pre akýkoľvek vzťah. Odolné dieťa je vďačné dieťa, pretože si uvedomuje, že nič nie je samozrejmosť. Nie je to tak, že má právo na sladkosti, mobil, hranie hier a pod., že môže dostať napríklad nové oblečenie, tablet, hračku, aj keď to/ono nepotrebuje. Pliaga dnešného dostatku zasahuje špeciálne detské srdce. Dieťa sa prestáva tešiť, sústavne sa nudí, nevie nájsť svoje miesto, stále má pocit, že mu niečo chýba a zároveň ho vnútorne položí aj to najmenšie nie. Učiť deti vďačnosti je preto jedným z nástrojov, ako poukazovať na to, v čom všetkom sme požehnaní. Zároveň im to v srdci otvára miesto na odhodlanie byť požehnaním pre iných – tých, ktorí sa reálne majú horšie ako ony.
Budovať vďačnosť nám môže pomôcť aj večerný rituál vďačnosti. Pri spoločnej modlitbe alebo večeri každý člen našej rodiny môže povedať tri veci, za ktoré je v ten deň vďačný – aj keby to bol „zlý“ deň. Takouto jednoduchou činnosťou môžeme učiť deti, ale aj seba, hľadať Božiu prítomnosť a dobré dary uprostred šedi a ťažkostí.
ODOLNOSŤ NIE JE TVRDOSŤ SRDCA
Naším cieľom by nemalo byť postaviť okolo detí nepriestrelnú stenu, ktorá ich ochráni pred každým sklamaním sveta. Naším cieľom je vybudovať v nich vnútro, ktoré sa pod tlakom nezrúti. Boh nám predsa nedal ducha bojazlivosti, ale ducha sily, lásky a rozvahy (porov. 2 Tim 1, 7). Odolnosť nie je o tvrdosti srdca, ale o sile charakteru, ktorý vie, že aj keď príde búrka, dom stojí na skale. A tou skalou nie je náš bankový účet ani naše pohodlie, ale vedomie, že sme milované Božie deti, ktoré dokážu rásť aj v nepriazni.
Foto: stockphotos