Radíme si: Ako napraviť vzťah so starými rodičmi?
Archívny text z magazínu
Už dlhší čas nás trápi nezáujem manželových rodičov o nás a naše deti. Sú to aktívni šesťdesiatnici, netrpia vážnymi chorobami ani inými obmedzeniami. My sa ich snažíme navštevovať cez sviatky a prázdniny. Oni nás však napriek opakovaným pozvaniam nenavštevujú (vraj nemajú čas) a ani deťom neblahoželajú k sviatkom. Stretnutia s nimi sú dosť chladné a cítime sa na ťarchu. Manžel sa o tom so svojou mamou snažil porozprávať, ale nikam to neviedlo – plakala alebo sa urazila. Chceme sa poradiť, dá sa napraviť tento vzťah? Akým spôsobom s nimi hovoriť alebo čo urobiť, aby sa to zmenilo?
Janka z Brezna
…
Ako prvá vec v tomto prípade mi napadla modlitba. Deti sa spolu s rodičmi môžu denne modliť za svojich starých rodičov s tým, že nech sa Pán Ježiš Kristus alebo Panna Mária postarajú o tento ich problém. Ak sú starí rodičia naozaj aktívni, tak im veľa času nezostáva na nič ďalšie. Možno sa celý život tešili na to, ako budú na dôchodku využívať čas na svoje záujmy, veď vlastné deti ich už nebudú potrebovať.
Zuzana
…
Dôležité je asi vedieť, prečo to tak je. Či je to len ich sebeckosť, chcú mať pokoj, život pre seba – v tom prípade by som nenaliehala a nechala to tak. Raz príde deň, keď si to uvedomia, ako mohli byť obohatení svojimi vnúčatami. Pokiaľ tam niečo škrípalo s deťmi a nevedia im odpustiť, tak by sa mali deti porozprávať a ospravedlniť rodičom. A opäť sú dve možnosti – buď odpustia a život sa napraví, alebo nie a život musí ísť ďalej aj bez nich. Nič sa nedá robiť a vynucovať nasilu.
Jana
…
Janka, modlitba, trpezlivosť a slušnosť. Skúste napísať s deťmi babke napríklad listy, pošlite im fotky. Naučila som sa, že ak niekto nemá záujem, nijako ho nedonútite. A je veľkou chybou vyžadovať od druhého to, čo by som ja robila na jeho mieste. Každý sme iný, každý venujeme svoj čas niečomu inému. Ja už to mám za sebou a bolo to extra náročné.
Ester z Rohožníka, 43 rokov
…
Celý náš život od narodenia po smrť je rozdelený do rôznych foriem a spôsobov prežívania rodinných vzťahov. Keď chceme žiť radosť a pokoj, každé obdobie musí byť naplnené sebaobetujúcou láskou, prijímaním najbližších a úprimnou snahou urobiť šťastnými ich. Nech sa nachádzame hoci aj v stave nemohúcnosti, snahu o žitie týchto skutočností nemôžeme zanedbávať.
Ak rozhovor nepriniesol očakávanú zmenu, odporúčame: modlitbu na tento úmysel, vkladanie rodičov do Pánových rúk, obetujte mu bolesti a ťažkosti bežného života. Premeditujte vyššie uvedené skutočnosti. Zrejme sa ich nedarí žiť rodičom podľa vašich predstáv. Proste Pána, aby ste ich dokázali žiť vy voči nim aj svojim deťom po celý svoj život. On je milostivý darca a pomáha najneočakávanejším spôsobom.
Magda a Julo
…
Žiaľ, čas sa nedá vrátiť späť. Vzťah s vnúčatami sa formuje od detstva, a keď sa starí rodičia stretávajú s vnúčatami minimálne alebo výnimočne, v dospelosti budú pre ne starí rodičia cudzí ľudia. Preto treba urobiť všetko pre to, aby sa vzťahy medzi rodičmi a starými rodičmi napravili, ešte keď sú deti malé. Odpustiť si, opustiť svoje egá, úprimne sa porozprávať, preniesť sa cez krivdu, aj keď sme my neurobili chybu. V mene lásky a pekného vzťahu, aký má byť medzi vnúčatami a starými rodičmi.
Alena
ODPOVEĎ ODBORNÍKOV:
manželia Eva a Karol Pekárovci, starí rodičia ôsmich vnúčat, vedúci Manželských stretnutí starých rodičov a seniorov
Naše skúsenosti sú také, že sme veľmi rozdielni a starí rodičia sú tiež veľmi rozdielni. Niektorí ponúkajú pomoc, niektorí doslova bojujú o priazeň vnúčat a kupujú si ju drahými a zbytočnými darmi (niekedy aj proti vôli rodičov). Iní sú zasa zdržanlivejší a zameraní na svoje aktivity (záhrada, upratovanie, koníčky, cestovanie, šport…) a nemusia to myslieť zle. Možno máme pred sebou aktívneho seniora, ktorý si buď plní túžby, na ktoré počas pracovnej kariéry nikdy nemal čas, alebo sa potrebuje preklopiť do spokojnosti a ticha, ktorého sa mu nedostávalo.
Ak sú starí rodičia netypicky „zdržanliví a chladní“, mohli by sme im venovať nevtieravú pozornosť a záujem aspoň jednosmerne. Zavolať, spýtať sa, ako sa majú, či niečo nepotrebujú, v krátkosti poinformovať, ako sa máme my, napísať pozdrav (s prípadnou kresbičkou od detí), poslať fotky a videá detí a celej rodiny (pokiaľ sa neohradia, že si to neprajú).
Čo robiť, aby sa veci zmenili? Odpoveď na takéto otázky treba hľadať v čase. Neriešiteľné veci môžeme zveriť Bohu. Modlitba by mala byť prvým krokom a nie zúfalým povzdychom: „Už nám zostáva len sa modliť.“ Svätý Otec František v encyklike Radosť lásky (Amoris laetitia) píše: „Na to, aby sme sa disponovali pre opravdivé stretnutie s druhým, je potrebné upriamiť naňho prívetivý pohľad. To sa nedá, ak nás ovláda pesimizmus, ktorý na druhom zdôrazňuje len chyby a nedostatky – možno preto, aby sme si vykompenzovali vlastné komplexy. Prívetivý pohľad nám umožní nezastaviť sa iba pri ohraničeniach toho druhého: dokážeme ho tolerovať a spojiť sa s ním v spoločnom projekte, aj keď sme odlišní“ (porov. AL 100). S týmto „prívetivým pohľadom“ by sme sa mohli pokúsiť o spoločnú komunikáciu so starými rodičmi.
Nesnažte sa, prosím, dohováraním zmeniť starých rodičov, iba strácate čas. Ani posielaním manžela za mamou, aby to vyriešil, skončilo sa to plačom. Rozprávajte sa s manželom, aké máte so svokrovcami spoločné záľuby, kde by ste mohli byť spolu inak ako na „oficiálnej“ návšteve. Možno nájdete koreň problému, zranenia, neprijatia alebo nedostatočnú skúsenosť trojgeneračného spolužitia.
Nepredpokladáme, že by existoval starý otec, ktorý by odolal zdvihnutým rukám vnuka, keď počuje za oknom vlak alebo smetiarske auto. Ani nepredpokladáme, že by odmietol pochvalu od vnučky, ktorá povie: „Som šťastná, že si mi prečítal celú knihu.“ Každý starý otec má aj kúsok mäkkého srdca, ku ktorému nemajú kľúč deti a ich manželskí partneri, ale vnúčatá áno. V tej skrýši má najväčší poklad, ktorý môže darovať vnúčatám – ČAS.
…
Mgr. Lívia Johanová, psychologička venujúca sa poradenstvu a konzultáciám jednotlivcov, párov i celých rodín
Je mi veľmi ľúto, čo zakúšate. Vo vašich slovách čítam, že ste sa s manželom veľmi snažili vzťah so svokrovcami napraviť a skúsili ste robiť veľa pre to, aby sa to zlepšilo. Niekedy záleží na tom, ako o tom s blízkymi hovoríme. To, čo môže pomôcť, je otvorene pomenovať naše potreby a očakávania – nie formou konfrontácie a výčitiek, ale formou odporučenia či prosby: priamo povedať o tom, čo konkrétne by vás či vaše deti potešilo.
Je však určite veľmi ťažké, ak do svojich rodinných vzťahov takto investujeme – my sa snažíme, blízkych navštevujeme, správame sa voči nim vrúcne a je prirodzené, keď očakávame, že oni sa budú správať rovnako voči nám či našim deťom. No to sa často nedeje, a to nás zraňuje a cítime smútok, sklamanie, hnev a frustráciu. Bolesť, ktorú vnímame, však často býva spôsobená nielen tým ťažkým, čo zažívame, ale aj tým, aký význam tomu dávame, ako o tom rozmýšľame.
Nádejou je, že zmena vo vzťahoch je vždy možná, aj keď nie je ľahká. Dá sa dosiahnuť predovšetkým vtedy, ak sa nám podarí zmeniť naše vlastné interpretácie a očakávania. Keď sa dokážeme pozrieť na to napríklad tak, že rodičia alebo svokrovci robia najlepšie, ako vedia, prejavujú nám lásku, aj keď možno inak, ako by sme si predstavovali a potrebovali (hovoria iným jazykom lásky) a nechcú nám svojím správaním ubližovať (to, že vaša svokra sa po konfrontácii rozplakala, môže byť znakom toho, že si vôbec neuvedomovala, že niečím, čo robí/nerobí, vám ubližuje). Možno to len nevedia robiť inak, pretože majú inú skúsenosť či osobnostné kapacity.
Takýto pohľad nám môže priniesť úľavu, spojí nás s láskou, po ktorej túžime, a potom dokážeme skôr prijať to, že druhých zmeniť nemôžeme. A rovnako netreba zabúdať ani na to, že aj naši rodičia či svokrovci majú svoje očakávania. A to, že nie vždy si očakávania a predstavy dokážeme navzájom napĺňať, neznamená, že sa nemáme radi. Ale je, samozrejme, aj pochopiteľné, ak sme z chýbajúcej vrúcnosti a iniciatívnosti blízkych príliš unavení a môžeme sa tak rozhodnúť investovať viac do vzťahov s inými ľuďmi, ktoré sú vzájomné a opätované, tak ako to potrebujeme.
Foto: pexels.com, archív respondentov