Radíme si: Syndróm prázdneho hniezda – ako sa vysporiadať s takouto zmenou?
Som mama štyroch detí a v septembri odchádza moje najmladšie dieťa na internát. Po 22 rokoch zostávame s manželom sami. Viete mi poradiť, ako sa pripraviť na túto zmenu?
Simona z Tisovca, 49 rokov
…
Z mojej skúsenosti bolo dôležité sa na to pripravovať dopredu. V našom prípade nebol tento problém u mňa, ale skôr u môjho manžela, ktorý si to nevedel predstaviť. Keď sa mi s tým zdôveril, vedela som, že potrebujeme na tom pracovať v tom čase, keď boli dievčatá ešte doma. Rozprávaním a trávením času bez detí sme sa naučili na túto zmenu pripraviť a môžem povedať, že sa naše manželstvo prehĺbilo a s radosťou sme prijali odchod dievčat.
Miroslava, 58 Brezno
…
Keď odišla z domu aj naša najmladšia dcéra, mala som pocit, že mi niekto zrazu vypol v byte zvuk. Vždy bolo doma rušno – a zrazu ticho. Čo mi pomohlo? Vrátila som sa k veciam, ktoré som kedysi odložila bokom – začala som chodiť na spevácky zbor, obnovila som priateľstvá a s manželom sme si urobili tradíciu nedeľných výletov. Dnes viem, že tento čas nie je koniec niečoho, ale začiatok niečoho nového. Len si treba dopriať čas zvyknúť si a dovoliť si aj trochu smútiť.
Anna, 52 Levice
…
U nás to bolo celkom turbulentné. Najmladší odišiel na internát a ja som si uvedomila, že neviem, kto vlastne som, keď nie som nonstop mama. Pomohlo mi začať si písať denník – každý deň pár riadkov o tom, čo cítim. A keď som mala chuť niečo zmeniť, zapísala som sa na kurz keramiky. Nikdy som nemala pocit, že som umelecký typ – ale práve to bol ten kľúč. Skús niečo úplne nové. Nečakaj, že sa to zmení samo. Ty si tá, ktorá má v rukách túto novú fázu života.
Lucia, 55 Nové mesto nad Váhom
…
Zo začiatku som sa cítila úplne zbytočná. Každý deň som rozmýšľala, čo robia, či sú v poriadku, a potajomky som plakala. Ale jedného dňa som si povedala – vychovala si ich na dobrých, samostatných ľudí. A to je tvoj úspech, nie prehra. Začala som s mužom robiť veci, ktoré sme roky odkladali – prerobili sme záhradu, kúpili bicykle, chodíme na koncerty. A najlepšie je, keď sa deti vrátia na víkend domov – zrazu je to radostná udalosť, nie povinnosť.
Kamila, 53 Kežmarok
…
ODPOVEĎ ODBORNÍKOV:
Párová a rodinná terapeutka – Zuzana Polohová M.A. (Wheaton College, USA)
Keď nám z domu odišlo posledné dieťa, zostali sme s manželom sami – a zrazu som si uvedomila, že žijeme vedľa seba, nie spolu. Roky sme boli len rodičia a bez detí sme stratili tému aj rytmus. Boli to tiché večery, dusno, niekedy hádky. Bála som sa, že je koniec. Ale nakoniec sme si sadli, povedali si, ako sa naozaj cítime – a pomaly sme začali budovať niečo nové. Pomohla obyčajná vec: prechádzky a úprimné rozhovory. Dnes máme pokojnejší, ale hlbší vzťah. Nie je to ako na začiatku, je to iné – ale stojí to za to.
Odchod detí z domu je prirodzený a zdravý krok v rodinnom životnom cykle. Pre deti je dôležité naučiť sa samostatnosti, niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia a postaviť sa na vlastné nohy. Pre rodičov – najmä pre matky – to však často znamená hlbokú zmenu. Po rokoch každodennej starostlivosti môže prísť pocit straty – straty roly, rytmu dňa, zmysluplnej náplne, identity. Dom je tichší, kuchyňa menej rozvoniava, zostáva viac času… a mnohé mamy sa pýtajú: Čo teraz? Kto som, keď ma už deti nepotrebujú?
Každá zmena prináša aj emócie. Niektoré ženy prežívajú smútok, iné pocity prázdnoty či obavy z budúcnosti. Je v poriadku takto sa cítiť – neodsudzujte sa za to. Doprajte si čas spracovať to, čo odchádza, ale aj všimnúť si, čo prichádza. Nejde o stratu, ale o premenu. Vaše materstvo sa nekončí, iba mení podobu.
Ak sa väčšina vašej energie dlhé roky sústredila na deti, môže sa stať, že partnerský vzťah zostal v úzadí. Nie je to zlyhanie – je to častý jav. No práve teraz nastáva vhodná chvíľa obrátiť pozornosť aj k sebe navzájom. Možno máte pocit, že s partnerom začínate odznova – ale práve v tom môže byť krása. Spoločné rozhovory, víkend bez povinností, objavovanie nových záujmov… aj malými krokmi sa dá obnoviť blízkosť, priateľstvo, dôvera. A možno aj znovu zaľúbenie – do človeka, ktorého ste doteraz vnímali najmä ako otca vašich detí.
S deťmi nezaniká láska ani vzťah – mení sa ich dynamika. Už nie ste ich každodennými sprievodcami, ale stávate sa poradcami na požiadanie. Učíte sa pustiť – nie zo srdca, ale zo zodpovednosti. Dôverovať, keď by ste najradšej zasiahli. Prijať ich samostatnosť, keď by ste najradšej ochránili. To je možno najťažšia, ale aj najkrajšia výzva zrelého rodičovstva.
A popri tom všetkom si môžeme dovoliť objaviť seba – ako ženu, partnerku, priateľku, človeka s novým priestorom pre rast. Čas, ktorý sa oslobodil, nie je prázdny. Je plný príležitostí.
…
Alexandra Grachová, mama štyroch detí
Dobrý deň pani Simona,
keď som si prečítala vašu otázku, pripomenulo mi to veľa úsekov z nášho života s manželom. Nechcem radiť, to by som sa neodvážila, chcem sa len podeliť s našou skúsenosťou.
Mám 63 rokov a máme 4 deti a 4 vnúčence. Keď sme sa s manželom Petrom pripravovali na sviatosť manželstva, kňaz, ktorý nás pripravoval a dobre poznal nielen našich rodičov, ale aj iné rodiny, nás medzi iným upozorňoval na syndróm prázdneho hniezda – že keď už budeme mať deti, aby sme si stále uvedomovali, že my dvaja patríme k sebe a deti sú nám zverené na nejakú dobu, potom už musia žiť svoj život. Povedal nám, aby sme, pokiaľ sa to bude dať, trávili čas spolu, išli na prechádzku, nejakú akciu… len my dvaja bez detí (samozrejme, keď nám deti niekto postráži). No nie vždy sa dala táto rada zrealizovať, najmä keď boli deti malé. Stále som si však uvedomovala, že deti raz odídu…
V roku 2011 odišli naše dve dcéry. Veronika sa vydala a Zuzanka išla do rehole. Doma nám zostali ešte dvaja chlapci. Môj manžel, hneď ako dcéry odišli, začal reorganizovať izby. Spravili sme si spálňu vo väčšej izbe a chlapci mali každý svoju izbu. Myslím si, že táto aktivita, nielen fyzická, nám pomohla akosi ľahšie prijať, že obe dievčence odišli naraz.
Synovia už boli veľkí, už nepotrebovali našu prítomnosť ako keď boli malí, a tak sme začali s manželom tráviť viacej času spolu. Chodili sme na prechádzky, rôzne akcie s našimi priateľmi, spoločenstvom… Tak sme sa vlastne pripravovali na to, že raz odídu aj chlapci.
V roku 2016 odišiel Peter a potom v 2019 Tomáš.
Veľmi pomohla rada, že my dvaja patríme k sebe a deti sú nám len zverené. Preto je dobré v modlitbe prosiť Pána, aby manželstvo nadobudlo novú iskru, keď manželia ostávajú sami doma, aby ten čas mohli využiť či už na prechádzky, na spoločné duchovné obnovy, rôzne akcie, jednoducho – byť spolu a pomáhať druhým.
A modliť sa za deti. Odovzdávať ich Bohu, keď sú s nami, je iné ako odovzdávať ich s dôverou, keď už sú mimo nášho domova. Dôverovať, že Pán koná v ich živote, niesť ich vo svojich modlitbách, aby išli tou cestou, ktorú im pripravil Pán. Veriť Pánovi, že on miluje naše deti viac ako my. (Toto mi osobne trvalo veľmi dlho, kým som to prijala).
Prajem Vám, aby Vás Pán viedol a aby ste sa s manželom mohli navzájom svojou prítomnosťou obohacovať a v spojení v modlitbe za deti rásť v láske.
Foto: Stockphotos, archív respondentky