Rodičia a deti: Ako na sebe pracovať a budovať tým spoločný vzťah
Ako rodičia sa určite často zamýšľame nad tým, čo je pre naše deti to podstatné a naozaj dôležité. Niekedy skĺzneme do predstavy, že budú šťastné, keď im doprajeme kvalitné vzdelávanie, rôzne krúžky, tvorivé hračky, neskôr najnovšie technologické vymoženosti. Niekde vnútri však isto dobre vieme, že to nie je to najpodstatnejšie.
To, čo naše deti potrebujú najviac, je mať rodičov, ktorí si s nimi vytvoria vzťah. Možno to znie banálne, no mnohí z nás ani presne nevieme, čo to znamená a ako sa to robí. Pochádzame z generácie, kedy to nebolo bežné. So svojimi rodičmi udržiavame väčšinou zdvorilé väzby, niekde je to azda lepšie, inde horšie. Veľakrát ani nevieme, ako to zmeniť. Niekedy, žiaľ, ani to, či to chceme. Jediné, čo si možno uvedomujeme je, že podobné ne-vzťahy nechceme pre svoje deti.
ZODPOVEDNOSŤ NA STRANE RODIČOV
Vyjsť zo zaužívaných vzorcov a byť tu pre svojich potomkov v správnej miere nie je jednoduché. Veď čo to vlastne znamená? Ako byť pre dieťa autoritou tak, aby sme ho nestratili? Možno máme pocit, že sa to už deje – že vlastnú ratolesť už ani nepoznáme, že nás odmieta, nerešpektuje pravidlá alebo ich obchádza. Možno sa nám zdá, že nevieme urobiť nič, čo by to zmenilo. Alebo sme sa zmierili s tým, že inak to už nebude. Nádej je tu však vždy. Čo s ňou urobíme je však v našich rukách. Ak chceme mať s našimi deťmi vzťah, prevezmime za neho zodpovednosť. Nemôžeme predsa očakávať, že to ako prvé urobia ony. Dokonca aj keď tieto riadky čítajú starší rodičia, vedzte, že aj vtedy je v mnohých prípadoch loptička na vašej strane. Chcete mať s vašimi dospelými deťmi dobré vzťahy? Nečakajte, že to ako prví začnú naprávať ony. Začnite od seba. To je prvou vecou, ktorú sa na ceste rodičovstva potrebujeme naučiť.
PRACOVAŤ NA SEBE
Ako dospelí často zabúdame, že deti sú deti. Očakávania, ktoré na ne kladieme, sú preto niekedy neúmerné ich veku alebo schopnostiam. Nejde len o to, či si vedia poskladať oblečenie, urobiť úlohy bez našej pomoci alebo si spraviť desiatu. Niekedy od nich očakávame aj neprimerané reakcie. Čudujeme sa, že kričia, ak im niečo zakážeme. Udivuje nás, keď sa v tichosti stiahnu na našu „bezkonfliktnú“ poznámku. Hneváme sa na prekrúcanie očami, keď sa im niečo nechce, alebo nás totálne vyruší ich plač. Nevieme si poradiť s tým, ako reagujú, a preto sa niekedy zdá, že by sme chceli mať deti bez emočných prejavov. Ale prečo? Lebo je nám to trápne? Lebo nevieme, ako reagovať? Lebo chceme mať pokoj? Často je to kombinácia všetkého. Nemáme čas či kapacitu hľadať, čo je za správaním nášho dieťaťa, a preto je nám jednoduchšie prikázať mu, aby „prestalo vyvádzať a správalo sa normálne“. Akurát, že nám uniká, že pre neho práve toto normálne je, lebo nevie, ako inak to urobiť. A kto iný by ich to mal naučiť, ak nie tí, ktorí ich priviedli na svet? Ide to však len veľmi ťažko, ak to sami nevieme. A preto je toto druhá vec na ceste rodičovstva – pracovať sami na sebe. Napríklad aj na tom, ako reagujeme, ako spracúvame vlastné emócie i emócie svojich detí.
UČIŤ SA AUTENTICITE
Ďalšou vecou, ktorú sa ako rodičia potrebujeme naučiť, ak chceme rásť vo vzťahu s našimi deťmi, je autenticita. Byť autentický znamená byť sám sebou – správať sa a hovoriť v súlade s tým, čo naozaj cítim, myslím a verím, namiesto toho, aby som sa prispôsoboval očakávaniam iných alebo sa hral na niekoho iného. Zasahuje to do mnohých konkrétnych vlastností, ktorými potrebujeme disponovať, ako úprimnosť, konzistentnosť či sebaprijatie. Deti sú veľmi dobrí pozorovatelia a ľahko odhalia, ak sami nežijeme to, čo žiadame od nich. Darmo ich budeme napomínať, že nemajú kričať na súrodencov, ak na ne sami zvyšujeme hlas. Alebo že majú za sebou upratať, ak nemáme upratané vlastné veci.
Byť autentický zároveň neznamená, že sa tvárime, že sme v poriadku, keď nie sme. Niekedy si pred deťmi musíme dovoliť byť aj zraniteľní – ak sme pre niečo smutní alebo nás niečo bolí. Neznamená to však, že ich budeme preťažovať vlastnými pocitmi a nútiť ich, aby nám zmenili náladu. Znamená to len ukázať im, že byť smutný, nahnevaný alebo frustrovaný je v poriadku.
NEDOKONALÝ, ALE PRACUJÚCI S CHYBAMI
Ako rodičia by sme sa nemali snažiť byť vo všetkom dokonalí alebo bez chyby. Deti nepotrebujú dokonalých rodičov, ktorí nikdy nič nepokazia alebo na nič nezareagujú zle. Naopak, potrebujú vidieť, že tiež zápasíme s vlastnými nedostatkami, že veľa vecí nevieme alebo sa ešte len učíme. Potrebujú však vidieť, že ak urobíme chybu, snažíme sa ju napraviť. A to aj, a najmä, vo vzťahu s nimi. Ak ich chceme naučiť prosiť o odpustenie, nemôžeme to urobiť lepšie než tak, že ich oň sami prosíme. Rovnako, že im ho dávame, ak oň prosia ony. Jednou z najhorších vecí, ktorej sa vo výchove dopúšťame, je, keď zabúdame na milosrdenstvo – voči tým, ktorí nám boli zverení, ale aj voči sebe samým. Tvrdosť a vynucovanie si pravidiel cez príkazy a zákazy prináša strach, vinu a pocit hanby. Nestačí, že deťom ústami budeme vyjadrovať našu lásku, ale vo vypätých situáciách alebo v konkrétnych skutkoch ju neucítia. Deti sa nám nebudú chcieť otvoriť, ak pri nás nezažijú milosrdenstvo, ak sa pri nás nebudú cítiť prijatí, alebo ak sa budú báť, že za každú nezvládnutú vec či správanie príde trest, výčitky, odsúdenie či ticho. Nehovoríme tu o tom, že deti nepotrebujú hranice. Vôbec nie. Len pripomíname, že aj tie sa majú vymedzovať a dodržiavať v znamení láskavosti a milosrdenstva.
ZAČAŤ UŽ DNES, HOCI V MALOM
Stali sme sa rodičmi, keď nám do rúk vložili naše prvé dieťa. Ani teraz, po piatich, desiatich… tridsiatich rokoch však nie sme hotoví. Stále sa učíme, prispôsobujeme novým obdobiam či okolnostiam. Ešte stále občas niečo pokazíme, nezvládneme alebo prepálime. Ale určite nám aj niečo vyjde, niečo napravíme, naučíme seba alebo naše deti. Život, ani rodičovský, nie je statický, ani jednotvárny. Sme na ceste. To podstatné je, aby sme na nej neboli sami. Neochudobňujme sa o niečo také dobré, ako sú vzťahy. Začnime už dnes – buďme prítomní. V malom, s chybami a nedokonalosťami. Nadviažme spojenie už teraz, keď je to možno ľahšie, aby pretrvalo aj vtedy, keď pôjde do tuhého. Buďme tu pre svoje deti takí, akí sme. Nedokonalí, ale s otvoreným náručím.
Foto: pexels.com