Rozumiete svojim tínedžerom?

Archív z magazínu

Neraz som už nad svojím dospievajúcim synom zalomila rukami, že puberta je tu. Zvlášť, keď sa nejako negatívne prejavil, niečo odvrkol a následne ma tým vytočil. My rodičia pubertu berieme ťažko, jej prejavy zvykneme ohodnocovať ako čosi zlé, nevhodné. Pritom stačí v sebe niečo korigovať, formovať sa spolu s deťmi. Pardon – s mládežou.

Ide o akýsi bludný kruh, mladí sa nám vzďaľujú a my sa k nim aj tak chceme priblížiť, lenže im to často príde trápne a chcú mať pokoj. Aspoň navonok sa tak tvária, alebo to aj povedia. V skutočnosti však rodičov potrebujú, aj keď si to možno nepripustia. Existujú nejaké cestičky, v ktorých sa k nim vieme nielen priblížiť, ale mať z toho aj úžitok. Bez hrozných následkov.

ONI SA CHCÚ ROZPRÁVAŤ

Niekedy vo vzťahoch pomôže zmena prístupu rodičov. V prvom rade by sme si mali uvedomiť, že naši tínedžeri vyrástli, už to nie sú malé deti a nepotrebujú nad sebou kontrolórov. Potrebujú nás skôr ako poradcov. Môžeme im ponúknuť svoj pohľad a skúsenosti, ale rozhodnutie nechajme na nich.

Správna komunikácia je základom všetkého. Hoci to môže byť v tejto oblasti dosť náročné, netreba sa vzdávať. Snažme sa najprv pochopiť, čo sa mladými deje – vplývajú na nich nové hormóny, rýchlo rastú, stráca sa im viac energie a mozog sa im stále vyvíja. Nevedia ešte správne plánovať, určovať si priority či usporiadať si myšlienky. Nevedia ani brať ohľad na pocity druhých. Preto sa často stretávame s nezáujmom o komunikáciu či len so stručným odvrknutím: „Som ok. Dajte mi pokoj! Nemám záujem.“

Lenže je to len vonkajší prejav, lebo oni majú záujem rozprávať sa, ale nevedia, ako začať, alebo sa boja otvoreného rozhovoru. Mali by sme ako tí skúsenejší naviesť správnu atmosféru. Pomôcť môže prechádzka, spoločné pozeranie športu, dlhšia cesta autom či moment, v ktorom vystihneme, že tínedžer má o rozhovor záujem. Vtedy by sme mali trpezlivo a bez akéhokoľvek nátlaku počúvať, čo prežívajú, čo ich zaujíma.

JE NÁM ĽÚTO, ALE NEUSTÚPIME

V každom vzťahu platia nejaké pravidlá. Hranice treba dať aj tínedžerom, inak by sa nemali čoho držať. Nestačí na nich len zaťato trvať, je dôležité ich aj vysvetliť a objasniť, prečo ich majú. My už totiž vieme, že nedodržiavanie pravidiel môže priniesť zlé následky. Samozrejme, tu sa asi rodičia stretnú s nesúhlasom či odporom a následným vyjednávaním. Nechajme ich, nech sa vyjadria. Je dobré, aby sme ich vypočuli, dávame im tým najavo, že nám na nich záleží a chceme s nimi viesť hodnotný dialóg.

Občas po takom rozhovore prídeme na to, že náš názor bol správny a z daného pravidla nemôžeme ustúpiť – napríklad nepustíme mládežníka v neskorých hodinách do baru, pretože vieme, že sa tam bude podávať alkohol. Vtedy povieme, že je nám to ľúto, ale trváme na tom kvôli jeho dobru. Reakcia tínedžera nemusí byť po takomto rozhodnutí pokojná, ale skôr či neskôr príde na to, že sme to mysleli dobre. Hlavné je neustúpiť (v jednote s partnerom) a pokiaľ sa dá, nenechať sa vyprovokovať.

V prípade, že tínedžer neposlúchne, mal by poznať, čo ho čaká. Za každé nevhodné správanie treba niesť následky. Rodičia môžu prísť s nejakým zákazom (ísť von), stopnúť vreckové, nepovoliť návštevu priateľov, vypnúť wi-fi, zadať úlohu (upratať niečo) a tak ďalej.

NECHAJME ICH VYBERAŤ SI SAMÝCH

Pre každého tínedžera je dôležité niekam zapadnúť, mať svoju partiu. Vyberajú si svojich kamarátov. Niekedy sa rodičom nemusia všetci zapáčiť. To je normálne. Mali by sme ich aspoň akceptovať a ak prídu na návštevu, prijať ich. Otvorený dom pre priateľov našich detí je dobré rozhodnutie. Ktovie, či aj takýto skutok nebude pre niektorých prejavom lásky, ktorej majú málo. Napokon to vieme využiť aj ako možnosť vydať svedectvo.

Môže sa tiež stať, že sa tínedžer dostane do trochu horšej partie. Vtedy určite treba zasiahnuť a povedať, že si neprajeme, aby sa stýkali s problémovými priateľmi. Všetko sa dá prediskutovať – a hlavne poukázať na následky. Tínedžeri musia poznať naše názory. Napriek tomu ich nechajme vyberať samých, najhoršie je, keď im priateľov budeme vyberať my. Zvykne potom aj tak nasledovať nejaká rebélia. Niektoré veci (aj keby sa najprv nerozhodli správne) sa jednoducho musia naučiť sami. Do výberu priateľov zasiahnime len vtedy, keď im hrozí nebezpečenstvo alebo niečo vážne.

„SEKÍROVANÍM“ DOSIAHNEME PRAVÝ OPAK

Obavy o tínedžerov máme nielen my rodičia. Aj oni sa obávajú, že musia vykročiť do sveta bez nás. Zvlášť, keď sa môžu dostať aj do nepríjemnej situácie. Pri vyjednávaní, keď im vysvetľujeme, čo je pre nich dobré a čo nie, môžeme použiť metódu otázok. Nech si skúsia predstaviť, čo by robili, keby sa ocitli v konkrétnych problémoch. Napríklad: „Keď budeš uprostred noci na druhom konci mesta sám, ako sa dostaneš domov? Keď sa všetci tvoji kamaráti opijú, ako sa budeš cítiť? Čo potom urobíš?“ Takto si reálne precvičia možné situácie a snáď sa rozhodnú inak, ako to plánovali.

Naše obavy sú prirodzené. Zrazu nemáme úplný prehľad o živote svojich dospievajúcich detí. No aj tak by sme sa mali vyhnúť „sekírovaniu“. Americký sociológ a duchovný poradca Tony Campolo sa o ňom vyjadril: „Vy to možno za sekírovanie nepovažujete, je to však sekírovanie, ak sa snažíte opakovane zdôrazňovať svoje stanovisko a sústavne im pripomínate tie isté veci. Potom netrvá dlho, aby deti, ktoré sú takto bombardované opakovanými príkazmi, vypli úplne. V niektorých prípadoch dokonca sekírovanie doženie deti k tomu, že začnú robiť pravý opak toho, čo od nich rodičia žiadajú.“

Namiesto toho im treba pomôcť vypracovať si nejaký plán – učenia, upratovania a iných povinností.

NIE SME V TOM SAMI

Zaiste je nám rodičom niekedy zaťažko a nestačíme sami na všetko so svojimi silami. Vieme však vždy siahnuť po dobrej literatúre, ktorá nám objasní viac o dospievaní či o výchovných metódach. Vieme tiež viesť rozhovory s inými rodičmi, ktorí si prechádzajú podobnými starosťami. Neraz zistíme, že v tom nie sme sami, a navyše si vieme navzájom povymieňať skúsenosti a rady.

Niekedy sú problémy s tínedžermi ozaj veľké a zdá sa, že nezaberá nič, nijaké výchovné metódy. Vtedy je namieste vyhľadať odbornú pomoc. Jednak pre nás, aby sme sa z toho nezosypali, a taktiež pre nášho potomka, aby sa dostal z ťažkostí. Čokoľvek sa udeje, vždy sú nejaké možnosti, ako z toho von. Občas sa nám uľaví po modlitbe alebo postačí aj to, keď sa budeme snažiť riešiť situácie s humorom.

Foto: pexels.com