Sme spoločnosť, ktorá si zakrýva oči pred smrťou. Prečo sa o nej bojíme hovoriť?
Smrť je jedinou istotou, ktorú v živote máme, a predsa sa jej väčšina z nás bojí čeliť. Sme spoločnosť, ktorá si pred ňou zakrýva oči, fascinovaná obrazom večnej mladosti, krásy a vitality – obrazom, ktorý médiá neustále formujú a ktorý určuje náš spoločenský diskurz. Keď sa však stretneme s utrpením, umieraním či smrťou, máme tendenciu ich odsunúť na okraj.
Smrť sa stala niečím, čo nechceme vidieť. Akoby jej fyzická neprítomnosť mohla znížiť jej moc nad nami. Starých a chorých odkladáme do nemocníc a mnohokrát umierajú sami, za plentami, mimo očí verejnosti. Náš strach sa netýka len samotného fyzického utrpenia, ale aj samotnej konečnosti a nebytia. Nevyhnutnosť konca sa snažíme potlačiť, aby sme mohli ďalej žiť v ilúzii nesmrteľnosti.
Konzum nepozná smrť
Naša myseľ reaguje na strach zo smrti rôznymi spôsobmi – popieraním, vyhýbaním sa témam spojeným so smrťou či jej maskovaním. Vyhľadávame zábavu, konzum a nechávame sa unášať kultom večnej mladosti.
Žijeme v dobe, kde dominujú výkon, krása a neustála produktivita. No ignorovaním smrti neodstraňujeme jej existenciu. Práve naopak, zvyšujeme našu vnútornú úzkosť, keď sa s ňou nakoniec nevyhnutne stretneme.
Dnešná moderná, konzumná spoločnosť je charakteristická neustálym hľadaním mladosti a výkonu. Technologický a medicínsky pokrok nám dáva nádej na predĺženie života, ba dokonca na jeho „vylepšenie“. V poslednom období pribúdajú úvahy o odstránení smrti prostredníctvom technologických a vedeckých experimentov – od snáh o predĺženie života cez genetické inžinierstvo a umelé orgány, až po vízie digitálnej nesmrteľnosti, v ktorých by ľudské vedomie prežilo v podobe dát.
Tieto predstavy, hoci fascinujúce, odhaľujú našu úzkosť z konečnosti. Túžba po nesmrteľnosti sa prejavuje aj v anti-aging produktoch, kozmetických úpravách či plastických operáciách. Snaha spomaliť starnutie za každú cenu sa stala bežnou súčasťou moderného života. Každý z týchto pokusov je implicitným priznaním toho, že smrť považujeme za neprijateľnú – niečo, čo musíme odvrátiť, oddialiť alebo úplne ignorovať.
Smrť ako zrkadlo života
V snahe večne žiť sa vytráca prirodzený pohľad na život a tým aj hlboké pochopenie hodnoty každého momentu. Psychológovia varujú, že potláčanie vedomia o smrti má praktické dôsledky: ľudia, ktorí sa vyhýbajú utrpeniu a smrti, často trpia úzkosťou, nevedia si nastaviť priority a žiť život v súlade so svojimi hodnotami.
Naopak, otvorená diskusia o smrti môže úzkosť zmierniť. Umožňuje nám prijať nevyhnutnosť konca, vážiť si prítomnosť, investovať do vzťahov a nachádzať hlbší zmysel v každodennom živote. Smrť sa tak stáva nie hrozbou, ale perspektívou, ktorá môže obohatiť spôsob, akým žijeme.
Viera v Boha
Rozmýšľanie nad smrťou často vedie aj k hlbším otázkam – o tom, či existuje život po smrti, a o existencii Boha. Takéto úvahy nás nútia skúmať, čomu veríme, aké hodnoty považujeme za večné a čo v našom živote naozaj má význam.
Filozofické, náboženské či duchovné reflexie nám dávajú možnosť hľadať zmysel tam, kde fyzický život končí, a ponúkajú perspektívu, ktorá presahuje okamžitú realitu a vlastnú smrteľnosť.
V konečnom dôsledku nás konfrontácia so smrťou vedie k hlbšiemu skúmaniu života, jeho cieľov a našej miery zodpovednosti voči sebe i ostatným.
Príprava na smrť
V antickom Grécku bola smrť chápaná ako prirodzená súčasť života. Filozofi ako Platón či Sokrates učili, že múdry človek sa pripravuje na smrť počas celého života. Nielen fyzicky, ale predovšetkým duchovne a morálne. Smrť nebola vnímaná ako koniec, ale ako brána k hlbšiemu porozumeniu života. Tento postoj umožňoval ľuďom žiť s väčšou mierou pokoja, uvedomovania si vlastnej zodpovednosti a empatie voči druhým.
Podobne ani naši predkovia sa smrti nevyhýbali. Prijímali ju ako prirodzenú súčasť bytia. Ešte pred sto rokmi bolo bežné, že ľudia zomierali doma, obklopení svojimi blízkymi. Deti sa tak od útleho veku učili, že smrť patrí k životu, nie ako traumatizujúca udalosť, ale ako posledná možnosť rozlúčiť sa s milovaným človekom.
Posledné slová a odkaz pre život
Na smrteľnej posteli zomierajúci často vyslovil svoju poslednú vôľu alebo slová, v ktorých sa koncentrovala múdrosť jeho života. Tieto posolstvá sa potom stávali súčasťou rodinnej pamäti a formovali myslenie potomkov.
Smrť bola nielen koncom, ale aj aktom odovzdania, rozlúčky a prepojením generácií. Dnešné deti túto možnosť väčšinou nemajú. Strácame tým nielen prirodzený kontakt so smrťou, ale aj hlbšie pochopenie života.
Ak by sme sa o smrti dokázali rozprávať s rovnakou prirodzenosťou, akou hovoríme o práci, o plánoch či o cestovaní, možno by sme sa naučili aj lepšie žiť.
Lekcia o vzťahoch
Existuje účinná sebarozvojová technika, ktorá nám môže pomôcť konfrontovať sa s vlastnou smrťou a uvedomiť si hodnotu našich vzťahov. Predstavte si svoj vlastný pohreb a premýšľajte nad tým, ako by jednotliví ľudia, na ktorých vám záleží, o vás rozprávali? Takáto reflexia nás núti pozrieť sa na svoje vzťahy s otvorenosťou a úprimnosťou a ukazuje nám, kde ešte môžeme počas života zapracovať. Čo môžeme povedať, čo odpustiť, čo si ujasniť.
Smrť tak prestáva byť len koncom. Stáva sa zrkadlom, ktoré odhaľuje, ako skutočne žijeme a čo je pre nás podstatné.
Hovoriť o smrti znamená hovoriť o živote samotnom: o jeho krehkosti, zodpovednosti i o kráse, ktorá spočíva práve v jeho pominuteľnosti. Možno potom, keď sa prestaneme smrti báť, zistíme, že nás v skutočnosti učí žiť vedomejšie, hlbšie a s väčšou pokorou voči času, ktorý nám bol daný ako dar. A že prijatie smrti nie je koncom, ale začiatkom skutočného porozumenia životu.
Foto: pexels.com