Ten pravý a tá pravá. Existujú vôbec?

Medziľudské vzťahy sú drina. Úplne vážne. Akokoľvek je to prirodzené, budovanie a udržiavanie skutočne hlbokých a navzájom obohacujúcich vzťahov si vyžaduje pevnú vôľu. Napriek tomu si často nahovárame, že tie najdôležitejšie z nich sú vecou osudu. Aké to môže mať dôsledky?

Život v rozprávkach je oveľa jednoduchší ako život v reálnom svete. Riadi sa inými pravidlami. Veľkú úlohu v ňom zohráva osudovosť. Nič nie je náhoda, všetko má svoj zmysel. Na prvý pohľad to môže znieť dobre, svojím spôsobom upokojujúco. Ak všetci smerujeme do vopred určenej destinácie, nezáleží na tom, koľkokrát zablúdime či zakopneme. Nič nás nezastaví. Osud, nech pod týmto pojmom chápeme čokoľvek, sa o to postará.

Vo všetkých takýchto predstavách o osudovosti sa strácajú dve podstatné veci: slobodná vôľa a vytrvalá práca. Ak sú naše rozhodnutia vopred určené, akékoľvek úvahy o budúcnosti, ako aj dilemy, ktoré prežívame, sú len ilúziou. Výplodom našej predstavivosti. Divadlom, ktoré sami pred sebou hráme, aby sme neupadli do šialenstva. Vzdávame sa zodpovednosti, oslobodzujeme sa od povinnosti pracovať na sebe. V konečnom dôsledku je to pre nás jednoduchšie než čeliť realite.

Ak rozprávkové zmýšľanie zakorenené v osudovosti aplikujeme na oblasť vzťahov, objavíme čosi povedomé. Veď presne takto mnohí z nás uvažujú! Koľkokrát sme počuli niekoho povedať: „Jednoducho sme si neboli súdení,“ prípadne: „Nebola tá pravá“? Zvykli sme si na zvláštne prepojenie romantiky s rozprávkovosťou. Tvárime sa, že partnerské vzťahy sú tou najdospelejšou vecou, ktorú robíme. Pritom sa práve v súvislosti s nimi správame možno detinskejšie ako pri čomkoľvek inom.

Zodpovednosť za vzťah prenášame z našich slobodných a vedomých rozhodnutí na abstraktné pojmy a pocity. „Chýbala tomu iskra.“ „Jednoducho to nebolo to pravé orechové.“ Čakáme, že k nám dokonalý partner, životná láska príde ako blesk z jasného neba. Nič iné nestojí za našu pozornosť. Láska je buď na prvý pohľad, alebo nie je. Prežije všetko – vrátane nevyhnutného stereotypu, únavy, hádok a starostí –, alebo to nikdy nebola skutočná láska. Naozaj? Kam nás takéto predstavy dovedú? Bohužiaľ, k oslabeniu medziľudských väzieb. Ku vzťahom na jedno použitie.

 

 

 

 

Osud? Nie! Spriaznené duše? Jednoznačne!

Je paradoxné, že taká romantická, až rozprávková predstava, akou je existencia jediného „pravého“ partnera či jedinej „pravej“ partnerky pre každého človeka, môže viesť k ohrozeniu vzťahov. Môže. Nemusí. Ak ju konfrontujeme so skutočnosťou – pravdivejším pohľadom na človeka –, je šanca, že sa nám ju podarí zachrániť. Potrebujeme však vydolovať z rozprávky ponaučenie, ktoré sa dá aplikovať v reálnom živote.

V prvom rade, ľudské bytosti nie sú hračkou v rukách bezmenného osudu. Táto absolútne fundamentálna a zároveň večne radikálna myšlienka stojí na počiatku kresťanstva a udáva tón všetkému, o čo sa na zemi snažíme. Príbeh prvotného hriechu Adama a Evy z knihy Genezis je jasným odkazom na slobodu človeka. Hovorí o nezanedbateľnej sile, ktorú nám Boh zveril. Jeho plán je plánom spolupráce.

Ak sa rozhodneme, že nechceme rásť v dobre a spravodlivosti, akokoľvek by si to želal, nebude nás nútiť. Sám Ježiš nám len predostiera istú ponuku, nič neprikazuje: „Ak niekto chce plniť jeho vôľu, spozná, či je toto učenie z Boha, alebo či hovorím sám od seba.“ (Jn 7, 17) Ale pozor! Do tej miery, do akej sme schopní robiť autonómne rozhodnutia (nezávisle od vonkajších faktorov), za ne aj nesieme zodpovednosť. Sloboda a zodpovednosť sú dve strany jednej a tej istej mince. Nemožno ich od seba oddeliť. Rozhodnutie pre zlo, rovnako ako rozhodnutie pre dobro majú svoje dôsledky. Rezonujú vo večnosti.

Žiaden nemý osud, ale dokonca ani živý Boh nám neprikáže zamilovať sa. Môže nás postrčiť, nasmerovať k spriazneným dušiam, s ktorými dokážeme byť vzájomným požehnaním. Avšak to, či sa rozhodneme vzťahy s nimi pestovať, je len na nás. Akokoľvek sa nám môžu na začiatku zdať osudovými, nevyrastú a nevykvitnú samy od seba. Jedine ak sa pre ne slobodne rozhodneme, investujeme do nich čas, pozornosť, záujem a energiu. Spoliehať sa vo vzťahoch na osudovosť je fatálna chyba. Zodpovednosť za ich vývoj, úspechy a zlyhania totižto nesieme výhradne my – ľudia.

 

Nesprávne otázky a správne odpovede

Svätý Pavol v krásnej trinástej kapitole Prvého listu Korinťanom píše: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, láska sa nevystatuje a nenadúva; nespráva sa neslušne, nehľadá svoj prospech, nerozčuľuje sa, nepočíta krivdy; neraduje sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy; všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa a všetko vydrží.“ (1 Kor 13, 4-7) Ak by sme si trúfli do tohto úžasného hymnu čosi doplniť, možno by to bolo toto: „Láska nie je osudová. Láska je slobodná, láska je zodpovedná. Láska je všetka tá nádej, drina a čas, ktorý láske obetujeme.“

Rozhodovať o osude vzťahu na základe otázky, či je daná osoba „tá pravá“, nie je najšťastnejšia voľba. Jednoducho povedané, nikam to nevedie. Podobná úvaha nám nepomáha rozumne a zodpovedne rozlíšiť, čo bude pre oboch to najlepšie. Vidina osudovosti a nezvratnosti nás dokáže uväzniť vo vzťahoch, v ktorých trpíme. Hrozí však aj opačný prípad. Navádza nás zlomiť palicu nad vzťahmi, s ktorými má Boh veľké plány. Stačí vytrvať, prevziať zodpovednosť, poctivo a vo dvojici vypestovať niečo krásne a obohacujúce.

Pravda je totiž taká, že po čase takmer každý vzťah (česť výnimkám) stratí prvotný náboj. Vzájomné očarenie, ktoré dodáva mladej láske šťavu, jednoducho vyprchá. Následne máme na výber dve možnosti. Môžeme hľadať mýtickú osudovú lásku, ktorá naveky zamrzne v prvotnej fáze hormónmi a emóciami podfarbeného očarenia. Stokrát sa zamilujeme a tisíckrát „odmilujeme“. Alebo sa prekonáme a sami sa staneme „tým pravým“ pre človeka, ktorému sa slobodne a odvážne rozhodneme darovať svoje srdce.