Ticho po búrke: Keď Boh píše novú kapitolu

Niektoré búrky prídu rýchlo a búrlivo – a niektoré sa vlečú celé roky. Sú to rozchody, výpovede, diagnózy, nevera, strata blízkeho, modlitby, ktoré nepriniesli zmenu. Sú to vnútorné pretlaky, ktoré nás dotlačili k veľkému rozhodnutiu – a keď je už po všetkom, keď sa prach usadí a plač stíchne, úľava neprichádza. Neprichádza ani nová radosť. Len zvláštne nič. Ticho.

Je to čas po búrke. A my čakáme, že niečo príde. Že to „nové“ sa objaví. Ale ono nie a nie. Nevieme, kam ísť, komu zavolať, čo tvoriť. Vnútri to nie je ani bolestivé, ani radostné. Je to nejasné, otupené. Nie depresívne – ale ani živé. A práve v tejto zvláštnej zóne – v pomedzí starého a nového – Boh často koná. Ticho. Skryto. Bez dramatických prejavov.

Pamätám si seba, ako som po jednom z potratov umývala dlážku. Bola som emočne úplne na dne. Telo ma bolelo a nespoznávala som ho zo zmien, ktoré sa vo mne odohrávali. Nik ku mne neprišiel s riešením mojej situácie – bolesti, s odňatím straty a smútku, bolo len ticho a v ňom, pri tom umývaní dlážky, som vnímala hlas, ktorý jasne povedal, že mojou úlohou je byť svätá. Nový vánok, smerovanie, hlas, no žiadna aktivita, stále som ostávala v rukách ticha, ktoré ma vyliečilo.

Príbehy ticha

V Biblii nájdeme viacero takýchto momentov. Okamihov, keď sa už všetko „hlavné“ stalo, ale to nové ešte nenastalo. Medzičas. Ticho. Vyčerpanie.

Mária, matka Ježiša, stála pod krížom. Všetko, čo jej anjel kedysi zasľúbil, viselo bez života medzi nebom a zemou. Po ukrižovaní prichádza sobota – deň mlčania. Boh sa neozýva. Syn je v hrobe. Je to deň bez odpovedí. A predsa práve v tejto sobote sa pripravuje nedeľa zmŕtvychvstania.

Pavol, ktorého Boh dramaticky zastavil na ceste do Damasku, sa po svojom obrátení nevrhol hneď do misie. Odišiel na tri roky do Arábie (Gal 1,17–18). Prečo? Lebo potreboval čas. Stratil identitu, ktorou žil, ale novú ešte nemal uchopenú. Boh ho formoval v tichu a samote.

Eliáš, po obrovskom duchovnom víťazstve, po tom, čo zostúpil oheň z neba a dokázala sa Božia moc, upadol do vyčerpania. Prial si zomrieť. Zaspal – a Boh mu neposlal reč, ale anjela so slovami: „Jedz a spi, lebo máš pred sebou dlhú cestu“. (1 Kr 19,7) A až neskôr, keď sa skryl v jaskyni, prišiel k nemu Boh – nie v búrke, nie v zemetrasení, ale v tichom šume vánku.

Tieto biblické momenty majú spoločné jedno: nič „veľké“ sa vtedy nedeje. A predsa sú to kľúčové momenty príbehu.

Keď neponáhľať sa je správne

V niekoľkých situáciách som sa spolu s mojím duchovným vedením naučila, že neponáhľať sa je správne. Niektoré procesy sa jednoducho nedajú preskočiť a ani silou-mocou urýchliť. Že noc je potrebná, aby prišiel deň, že dážď je potrebný, aby príroda rástla a kvitla. Že najprv potrebujem byť prázdna, aby som sa naplnila, či sa mi to páči, alebo nie. Moderný svet nás tlačí do pohybu. Zlyhal si? Tak si rýchlo nájdi niečo nové. Vzťah skončil? Otvor zoznamku. Vyhorel si? Skús iný projekt. Ale čo ak toto je to obdobie, ktoré u teba netreba preskakovať? Obdobie ticha. Prázdna. Nedefinovateľného čakania.

Som jednou z týchto príkladov, nachádzaš tam aj seba?

• Človek po rozchode, ktorý zistil, že na nový vzťah ešte nie je pripravený, ale nechce byť sám.
• Žena, ktorá odišla z vyčerpávajúcej práce, ale netuší, čo ďalej.
• Muž, ktorý ostáva slobodný, aj keď túži po rodine.
• Človek, ktorý sa modlil za uzdravenie, ale uzdravenie neprišlo.
• Rodič, ktorému deti odídu z domu a on zrazu nevie, kto vlastne je.
• Kresťan, ktorý dlhé roky slúžil, no dnes už nedokáže „produkovať“ žiadnu horlivosť – len zotrvávať.

Toto nie sú obdobia duchovného zlyhania. Toto sú niekedy najúprimnejšie priestory, kde sa stretávame s Bohom bez kulís. Ja viem, že sme v tom spolu. Vedomie, že tu nie som sama mi pomáha. Poznanie, že Ježiš po dlhej sobote vstal mi dáva nádej a Pavlova formácia mi udáva smer s túžbou vytrvať v mojom tichu, aby som mohla byť tou i takou, ako som bola stvorená. Vo svete bez pečate sveta.

Boh, ktorý nekričí

Možno sme si zvykli, že keď Boh koná, deje sa niečo veľké. Slzy, dotyky, vnútorné vedenie, jasné slová. A teraz? Nič. Len mlčanie. Ale možno práve to je to miesto, kde sa deje tvorba nového človeka.

Pretože v tichu sa rušia masky. V tichu sa odstraňuje výkon. V tichu sa ukazuje, že naša identita sa netvorí tým, čo robíme – ale tým, komu patríme.

Niektoré veci v nás dozrievajú len v tme. Niektoré slová môžeme počuť len v tichu. Niektoré vzkriesenia sa pripravujú dlhšie, ako by sme chceli.

Milujem pozorovať, ako sa moje ego, túžby, predstavy, očakávania poddávajú konaniu Boha Otca. Ja som so sebou a s nánosmi najviac spojená v priestore ticha, slobody, prázdna. Ležiaca akoby na dne, s dlaňami otočenými a dotýkajúcimi sa zeme. Dychtivo túžiaca nemusieť.

Čo teda robiť?

Možno nič. A možno práve to je to najťažšie – zostať. Neponáhľať sa. Nepreskakovať. Byť prítomný vo chvíli, ktorá nie je jasná. Zotrvávať v priestore, kde nepočujem ani necítim veľa. Dovoliť Bohu, aby konal v neviditeľnom. Je to zvláštny druh dôvery – dôverovať, že aj keď nevidím, On vidí. Aj keď necítim, On je. Aj keď neviem, čo bude, On vie. Nie je to „medzera medzi dvoma dôležitými obdobiami“. Je to samo osebe dôležitý priestor. Ticho po búrke. Možno Boh práve teraz píše novú kapitolu. A možno ešte len zatvára tú starú. Ale čo je isté – je tam s tebou. A to stačí.

Poďme spolu – veriť, očakávať, trénovať sa v odumieraní. Poddávať sa konaniu jeho rúk. Pomaličky, pokojne a zhovievavo.

Foto: pexels.com