Vychovávať ako Boh: Napomínanie
Napomínanie je jedna z mojich najneobľúbenejších vecí na celučičkom svete. Vo všeobecnosti neznášam, keď musím niekomu hovoriť, čo a ako má alebo nemá robiť. Potom príde rola rodiča, ktorá má v hlavnej náplni práce aj korekciu nežiaduceho správania a mne, žene, ktorá chce mať deti, nezostáva nič iné, iba zobrať „balík dieťa“ aj s povinným napomínaním. Ale, počkajte chvíľku… musí to naozaj byť? Nedá sa mať deti a napomínaniu sa jednoducho vyhnúť? Pozrime sa na to, čo si o tom myslí a ako to robí Boh.
Ak dieťa robí niečo, za čo by si zaslúžilo napomenutie, rodičia používajú 3 hlavné spôsoby:
1. „Policajt“: dôsledné napomínanie za každý „priestupok“. Rodič sústavne napomína dieťa a snaží sa mu vštepiť žiadané hodnoty a vzorce správania.
2. „Ja nič, ja muzikant“: takmer úplné vyhýbanie sa napomínaniu. Rodič len málokedy pokarhá dieťa, bez ohľadu na závažnosť a verí, že zo zlého správania vyrastie, dospeje alebo sa to vyrieši samo.
3. „50 na 50“ – rodič občas napomenie a občas nechá to isté správanie tak, podľa toho, v akej situácii sa práve nachádza a koľko energie rodič má.
Aký spôsob je ten Boží? Napomínať, nechať to celkom tak alebo usmerňovať len niekedy a niekedy nie? Keď sa pozrieme do Svätého písma, karhanie sa spomína v Starom aj Novom zákone. Na naše veľké prekvapenie sa slovo karhať používa v pozitívnom význame. V Biblii totiž znamená istú formu pomoci, prejav záujmu a lásky. Ak niekto napomína, robí to preto, že mu na iných záleží. Varuje pred negatívnymi následkami toho, čo sa chystajú urobiť alebo už urobili. Kniha Prísloví nás učí: „Putuje cestou k životu, kto dbá na napomenutia, ale kto si nevšíma dohováranie, ten blúdieva.“ (Prís 10, 17) Apoštol Pavol vyzýva Timoteja, aby „naliehal vhod i nevhod, usvedčoval, karhal a povzbudzoval so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou“. (2 Tim 4, 2) A karhaniu sa nevyhýbal ani Pán Ježiš, keď napomínal apoštolov kvôli ich neviere a v knihe Zjavení vyslovene hovorí, že karhá tých, ktorých miluje. (Zjv 3, 19)
Rozhodnúť sa dohovárať našim deťom a napomínať ich znamená voliť si Božiu cestu vo výchove. Ale pozor! Božie napomínanie je iné ako to, ktoré sme zažili alebo aké si poväčšine predstavujeme.
Napomínať ako Boh
1. Boh napomína vždy v prvom rade z lásky a s láskou
Boh napomína z lásky a s láskou, nie z hnevu a ani nie s hnevom.Božie srdce je pohnuté láskou. Vidí, že naše správanie nie je dobré a v budúcnosti nám prinesie ešte vážnejší problém. Ruku na srdce: vo výchove často karháme preto, že nám niečo lezie na nervy (ako sústavné kopanie nôžkou do stola pri obedovaní) alebo preto, že nás niečo nahnevá (zabudnutý mobil na krúžku alebo popísaná pohovka)… Božie usmernenie prichádza kvôli tomu, že mu na nás veľmi záleží a robí to láskavým spôsobom.
2. Boh napomína kvôli dôležitým veciam
Keď sme s Martinom hľadali cestu, ako naprávať správanie a postoje u našich detí, uvedomili sme si jednu vec: Boh nás neprenasleduje neustálym komentovaním a usmerňovaním. Sprevádza nás povzbudením, láskavou prítomnosťou a vernosťou. Keď niečo pokazíme, prejaví veľkú trpezlivosť a milosrdenstvo. Chápe, že sme slabí, unavení, že začíname byť chorí, že nás niekto zranil, že sme… jeho dokonalo milované nedokonalé DETI. Došlo mi, že mnohokrát očakávam od svojich detí, že budú mať návyky zodpovedných dospelých (ale napokon: koľko dospelých tieto návyky a správanie má?). Keď Boh zasiahne pokarhaním, nie je to veľmi často. Musí platiť, že vedome, dobrovoľne a vo veľkej veci urobíme niečo nesprávne (ako keď skritizujeme manžela pred deťmi) alebo ak vážne ohrozíme seba alebo niekoho iného. Keď usmerňujeme svoje deti, mali by sme rozlišovať, či nejaké správanie stačí iba momentálne zastaviť alebo k tomu potrebuje „prednášku“.
3. Boh napomína v súkromí
Jeden z vtipov zo života znie: „Keď kričí naša mama, upratujú aj deti u susedov.“ Hoci karhaním pred inými môžeme dosiahnuť efekt „dve muchy jednou ranou“, t. j. hlasno karháme jedno dieťa v prítomnosti súrodencov a ostatní sa „pre istotu“ začnú správať vzorne tiež. Výsledkom je však aj zahanbenie dieťaťa pred inými. Boh Otec hovorí v tichosti priamo do nášho srdca. Napomína nás tak, aby o tom nikto iný nevedel. Mária Izabela Alvirová, dcéra manželov Alvirovcov, ktorí sú v procese blahorečenia, opisuje svoju výchovu: „Keď nás museli napomenúť, spravili tak jednotlivo a v súkromí, aby sme sa necítili pokorení pred ostatnými deťmi, veľmi citlivo a takým spôsobom, že sme napokon odišli povzbudení.“ (porov. Dikastérium pre laikov, rodinu a život: Svätosť v rodinách sveta, s.121)
Malý kľúčik k úspechu
Napomínaniu v Božom ponímaní predchádza dôležitý princíp: preventívna pedagogika a prítomnosť. Tento spôsob používal aj Don Bosco – skutočný príklad milujúceho duchovného otca. Určite všetci vieme, že pod svojimi krídlami nemal dve či päť, ale stovky detí (konkrétne chlapcov) naraz. Ako som už spomínala, mnohokrát očakávame od detí – nezrelých maloletých ľudí – dokonalé správanie a návyky. Namiesto toho by sme rovnako ako Don Bosco mali mať na zreteli, že jednáme s DEŤMI. A tak rodič stojaci opodiaľ, no dostatočne blízko pri hlúčiku detí, bez napomínania spôsobí, že si silnejší nedovolí biť slabšieho, nepoužívajú sa neslušné slová a každý sa dostane k lopte. Niekedy stačí umiestniť počítač mimo detskej izby, po príchode domov odložiť mobil bokom a do našej kresťanskej domácnosti prestanú vo veľkom prenikať veci, s ktorými nesúhlasíme. Prevencia a prítomnosť nám totiž ušetria mnoho zbytočných výchovných momentov, pomôžu upevniť správne návyky a kopírovať Božiu výchovu.
Foto: pexels.com