Vychovávať ako Boh: Úloha a miesto našich detí – 1. časť
Je deväť hodín večer, s manželom a deťmi ležíme polomŕtvi pri večernej modlitbe. Presnejšie: dvaja z nás sú na 150 % vyšťavení, dvaja majú 150 % zostávajúcej energie. Radi by sa ešte rozprávali a čítali Toma Sawyera. Ale my nevládzeme. Žeby nás už v štyridsiatke chytala staroba? Áno, tí vyžmýkaní sme my s manželom. Človek sa zamyslí, povie si: „Veď máme iba dve fakt dobré deti…, mali by sme to zvládať…“ No tá energetická nerovnováha nás núti dôjsť k zisteniu: naše úlohy v rodine by mali byť rozdelené inak.
Úloha a miesto našich detí v rodine a spoločnosti zaznamenali tichú, postupnú, ale najväčšiu zmenu. Len nedávno predstavoval tínedžer nádej a radosť z ďalšieho takmer plnohodnotného šikovného pomocníka, ďalšej osoby, na ktorú sa dalo už takmer 100% spoľahnúť. Dvanásť až štrnásťročné dievča vedelo upratať, postarať sa o bábätko, upiecť chlieb, prať i šiť… Chlapec v podobnom veku zvládal starostlivosť o domáce zvieratá, drevo a bol neodmysliteľnou pomocou pri každej práci okolo domu a na poli. Jeho rýchle nohy riešili hocakú potrebu čosi zaniesť aj priniesť a mladé ruky pri podávaní ocenil každý zrelý chlap. Dnes sa nielen rodičom, ale aj dospelým osobám vo všeobecnosti, vytvárajú pri slove tínedžer vrásky a úsmev sa vytráca. Faktom je, že našim deťom chýba jedinečná úloha a miesto, ktorú odjakživa deti a mladiství v spoločnosti mali.
Z DOSPIEVANIA SA STALO ČAKANIE, KÝM DIEŤA ODÍDE Z DOMU
Do prázdneho priestoru prichádza nuda. Tá môže byť príležitosťou na potrebný oddych a spontánny tvorivý proces. Ak nie je usmernená, väčšinou takto využitá nebýva a obyčajne prináša všetky možné problémy unudeného dieťaťa vrátane vystrájania a požívania omamných látok na zahnanie dlhej chvíle. Alternatívou je uvedomelý rodič, ktorý sa tomuto scenáru chce vyhnúť a snaží sa voľné chvíle svojich detí vyplniť krúžkami, športom či záľubami, aby bolo dieťa zmysluplne zamestnané. No s touto druhou možnosťou zamestnáva na ďalší úväzok aj samého seba –stáva sa osobným šoférom, investorom, „babysitterom“ detí i tínedžerov… Nevravím, že ako rodičia to vôbec nemáme robiť. Problémom je, ak so zvyšujúcim sa vekom dieťaťa pribúda rodičovi viac povinností a starostí a nepribúda pomoc. Presnejšie, pomoc, ktorá spočíva v tom, že dieťa robí v podstatnej miere primeranej jeho schopnostiam niečo hodnotné pre iných členov rodiny. (Nezabúdajme: upratať si svoju izbu alebo odložiť si svoje veci sú činnosti, ktorými dieťa robí službu sebe samému, nie nám…) Alebo je v poriadku, že sa v modernej spoločnosti z detstva a dospievania stalo v podstate čakanie na to, kedy dieťa doštuduje a nakoniec odíde z domu?
BOH DÁVA DEŤOM DȎLEŽITÚ ÚLOHU
V pamäti sa mi vynoril skutočný príbeh z knihy Eliasa Vellu o troch dcérach. Otec postavil každej z nich nádherný prepychový dom s kompletným zariadením. Všetko pre ne starostlivo vybral a za všetko zaplatil. Každá dostala dom ako dar. Páter Vella nedokázal pochopiť, ako môže byť dcéra v takom dome nešťastná. „Máš všetko, čo potrebuješ, nemusíš nič robiť, a k tomu ťa tvoj otec veľmi miluje.“ „Áno, to všetko je pravda, ale ja sa tu cítim ako v dome môjho otca, nie vo svojom vlastnom.“ Tento príbeh ilustruje skutočnosť, že si človek len ťažko vie vážiť a prijať za svoje niečo, na čom sa sám nepodieľal. Námaha, vložený čas, energia a financie bez osobného vkladu sú príliš abstraktné na to, aby si ich nielen mladý človek vedel predstaviť a oceniť. (Mimochodom: všimli ste si, koľko úsilia, času či energie stojí organizačný tím príprava birmovancov a koľkí z nich a ako veľmi to oceňujú?)
AKO TO BOLO V RAJI
Keď sa mrkneme do knihy Genezis a krátkeho opisu raja, je zaujímavé, že Boh Otec Adamovi a Eve nepovedal: „Užívajte si, ste v raji, nič nemusíte robiť, ja sa o všetko navždy postarám.“ Popravde sa tam píše toto: „I vzal Pán, Boh, človeka a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil.“ Boh dal Adamovi presné miesto a presnú úlohu. Nedal mu na starosť celý vesmír, ale konkrétnu rajskú záhradu a konkrétnu úlohu strážiť a starať sa o ňu. Primerane schopnostiam a možnostiam človeka vytvoril Boh svoj plán s človekom tak, aby vedel, že s ním počíta.
Keď sme pred rokmi robili terénne úpravy v záhrade, potrebovali sme cez sito preosiať veľké množstvo zeminy a porozbíjať hrudy, aby sme mohli zasadiť okrasné kríky. Naši vtedy 6 a 3-roční synovia nám veľmi chceli pomáhať. Vozili zeminu vo veľkých hračkárskych tatrovkách a potom ju presýpali cez sito. Pracovali sme veselo spolu, až sme zrazu zostali prekvapení, koľko preosiatej zeminy bolo na ich kope a akou pomocou sa nám stali. Večer sme, deti poslali dnu a my sme ešte chvíľu odpratávali náradie s výčitkami, či sme ich mali nechať robiť až toľko a či by sa také deti nemali radšej hrať inak a nie drieť tu s nami… Keď sme vošli do kuchyne, na stole nás čakala večera: čaj, jogurt a banán pre každého a v spálni sme si našli prichystané pyžamo tak, ako im ho pripravujeme my, keď sú veľmi unavení. Akýmsi spôsobom sme vtedy zažili, že sme jeden tím, že každý z nás má svoje miesto v tom, čo ako rodina žijeme a pre nás s manželom to bola poriadna lekcia, ako sa „stráži a obrába rajská záhrada v rodine“.
UČIŤ SA DELEGOVAŤ POVINNOSTI AKO BOH
Ako kresťania vieme, že sme Božími dcérami a synmi s vlastným poslaním v rodine, Cirkvi a spoločnosti. A teraz k našim deťom: vedia, že sa v našej rodine a v Cirkvi s nimi počíta? Že bez nich to nepôjde? Alebo sme si to zariadili tak, aby to šlo aj bez nich… alebo ešte v horšom prípade: zažívajú naše deti, že bez nich nám to ide lepšie?
Kopírovať Boží otcovský charakter znamená učiť sa od neho delegovať povinnosti na naše deti primerane ich schopnostiam a možnosti a ma dávať im možnosť stávať sa schopnými správcami svojho života, vecí či času. Popritom sa zakoreňujú a prežívajú pocit domova a vzťah k rodičom, ktoré aktívne vytvárajú ony samy. Aj my potrebujeme svoje deti učiť, že „raj v rodine“ nevznikne sám od seba. Tak ako teraz my, aj oni sa o svoju budúcu rodinu budú musieť starať a chrániť ju. Ak ich zo svojho plánu a povinností nevynecháme, pomôžeme im stať sa schopnými samostatnými, zodpovednými dospelými ľuďmi, ktorých je radosť v živote sledovať (a nedepkujú, keď im z e-shopu pošlú powerbank v inej farbe, ako si objednali…).
Keď sa ráno a večer naše deti za nás modlia, cítim bázeň z podpory, ktorú deti a tínedžeri dokážu dať dospelému človeku. Mnohokrát sú to práve naše decká, ktoré vstúpia do našich „nestíhačiek“. Keď som sa tento rok pozrela na vianočný podnos s krásnymi koláčmi, zistila som, že 90% pripravili naše deti. Vyleštené kuchynské skrinky a rozmiestnené svetielka po celom dome boli tiež ich vizitkou. Trochu som sa zahanbila, že to nebol výtvor šikovnej gazdinky, ale vzápätí som pocítia radosť a hrdosť na mojich „parťákov“, ktorí to zvládli aj za mňa.
Je deväť hodín večer, tri mesiace od situácie opisovanej na začiatku tohto článku, s manželom a deťmi zasa ležíme pri večernej modlitbe. Najstarší neodpovedá, pravidelne a hlboko dýcha – zaspal ako prvý. Doobeda mal futbalový turnaj, poobede pokosil, prezliekol postele všetkým členom rodiny, vyčistil dve WC a pomáhal, s čím bolo treba. Mladší melie z posledného, utieral prach, popolieval paradajky a uhorky, poodkladal riad a čisté oblečenie do skrinky. Rodičia sú unavení tak akurát: ešte by sa rozprávali a čítali Toma Sawyera, ale už by ich nikto nepočul, ich malí „parťáci“ už hlboko spia. Nie sme dokonalá rodina a o to ani nejde. Ide o to, aby sme spolu tvorili záhradu, v ktorej sa dá žiť, pracovať aj oddychovať a v ktorej má každý svoju úlohu a miesto.
Pokračovanie o tom, ako pomôcť deťom prevziať svoje miesto a úlohu v rodine, Cirkvi a spoločnosti, si budete môcť prečítať budúci mesiac.
Foto: pexels.com