Vychovávať ako On: Zámer
Napriek tomu, že Boh by si spokojne mohol zariadiť všetko sám a lepšie ako s nami, urobil nás súčasťou svojho VEĽKÉHO plánu. Zdá sa nám na tom niečo povedomé? Bez pomoci malých pomocníkov efektívnejšie upraceme a aj skrutky sú zaskrutkované určite kolmejšie… Zásadná otázka, prečo chcel Boh ľudí a prijal nás za svoje deti, hoci nás nepotrebuje, bytostne súvisí s dôvodom PREČO mať deti a ako vnímať všetko, čo nás rodičovstvo stojí a čo nám prináša.
Bohu nestačilo stvorenie bez človeka. Mal nádherný vesmír, všemožné rastliny a živočíchy, no on chcel niekoho, kto by odrážal jeho obraz a s kým by sa o to všetko, čo má, mohol podeliť. Iba pre človeka vysadil záhradu s riekami, umiestnil ho tam a dal mu vládu nad celým stvorením. V Žalme 33 čítame: „Blažený národ, ktorého Bohom je Pán, blažený ľud, ktorý si on vyvolil za dedičstvo.“ Boh si vybral ľudí, aby s nami zdieľal všetko požehnanie a večný život, aby nám dal privilégiá a nazval nás svojimi deťmi. Napriek tomu, že vedel, akí sme a akí budeme, Boh nás chcel a vníma nás ako dar. Aká podobnosť so situáciou mladého manželského páru, ktorému nestačí dovolenkovať, kupovať si oblečenie od výmyslu sveta a dizajnovať dookola bytík či domček. Chýba im niekto, s kým sa budú môcť deliť o všetko, čo majú, vytvoria mu jeho vlastnú izbičku a aj keď počítajú s tým, že sa možno dlho nevyspia a budú musieť platiť za plienky, hračky, futbal či tanečnú, neskutočne sa na to všetko DÁVANIE tešia. Boh miluje prvou rodičovskou láskou, ktorá sa musí dávať. Táto láska nedokáže existovať ani tvoriť iba sama pre seba. Vyprázdňovanie sa sa pre ňu stáva hlbokým napĺňaním.
Ako vnímame deti my a prečo je to dôležité
„Hľa, Pánovým dedičným darom sú synovia, jeho odmenou je plod lona. Čím sú bojovníkovi šípy v ruke, tým sú vám synovia z mladých liet. Blažený muž, ktorý si nimi tulec naplnil…“ (Ž 127, 3 – 5a)
Po dlhé stáročia boli deti vnímané ako obrovské požehnanie. Obetavosť rodičov pramenila a dodnes pramení aj z tohto presvedčenia. Keď ho strácame a začíname načúvať názoru, že deti sú veľkou záťažou a prekážkou, ktoré potichu, ale veľmi často naša sebecká doba opakuje, dostávame sa ako rodičia do problémov. Už nás neteší vyvážať deti na krúžky a opakovať si s nimi do školy. Až priveľmi nás mrzí, že nemáme toľko času na seba a svoje záľuby. Podobne ako muž, ktorý sa ponosuje, že do jeho nádherného Ferrari, ktoré si sám pre seba kúpil, treba zasa dotankovať… To, či vnímame deti ako dar alebo záťaž, určí, či nás poteší alebo zabolí ďalšie nové Lego, naplní alebo znechutí večerné uspávanie a dostane do úžasu alebo vyžmýka miesto, ku ktorému nemáme žiaden vzťah, no kde sa naše dieťa cíti ako vo svojom živle. Rodičovstvo je psychicky, fyzicky i materiálne náročné. Ale naše dieťa je dôvod, prečo to všetko stojí za to.
Keď som uvažovala nad Božím otcovským charakterom, pousmiala som sa nad tým, že On nečaká, kedy už konečne pôjdeme spať. Pri prvom synčekovi sme spolu s manželom večerné uspávanie brali ako náročnú povinnosť, pri ktorej sme sa striedali. Chvála Pánovi, už sú to roky, odkedy si denne užívame spoločné večery s našimi „parťákmi“ a všetci ich milujeme. Spoločné objatie, čítanie príbehov, ktoré sa nám páčia, úprimná modlitba a huncútske otázky našich synčekov sú nádherné. Neraz nemôžem pochopiť, ako sme sa o toto mohli pred tým nechať obrať. Všetko sa zmenilo, keď sme sa na možnosť byť so svojimi deťmi začali pozerať ako na dar…
Boží zámer s nami, náš zámer s deťmi
Darmo by sme hľadali zištnú pohnútku pri stvorení človeka. Boh nás stvoril z čistej lásky a urobil nás svojimi deťmi. Boh Otec NEVYUŽÍVA, jeho zámerom nie je z nás mať otrokov ani biednych služobníkov. Jeho skutočným zámerom je, aby sme boli dedičmi kráľovstva, ktoré sa „neporušiteľné, nepoškvrnené a nevädnúce… uchováva pre nás v nebi.“ (1 Pt 1,3) Božia rodičovská špecialita ukrytá vo výroku: „Veľa zázrakov si urobil, Pane, Bože môj; a v tvojich zámeroch s nami kto sa ti vyrovná?“ nás uisťuje, že Boh bude v každej situácii chcieť pre svoje deti to najlepšie.
A aký má byť náš zámer s deťmi? Nie je to mať živú bábiku, ktorú môžeme pekne obliekať, ani živú bábku, ktorá pre nás musí získavať výhry, aby sme sa mali čím pýšiť pred ostatnými, ani šikovný pomocník, ktorý nám uľahčí život. Ak chceme kopírovať Boží zámer a vychovávať ako on, potrebujeme sa vrátiť k presvedčeniu, že deti sú darom a požehnaním, o ktorý sa chceme starať, nie záťažou či prekážkou, zámerne im preukazovať nezištnú lásku a chcieť pre ne to, čo je pre ne aj skutočne najlepšie.
foto: pexels.com