Vzťah so starými rodičmi: Dar i výzva
Majú životné skúsenosti a múdrosť, ktorá obohacuje. Zároveň však aj svoje potreby, očakávania, niekedy i „muchy“. Hoci v našich dospelých životoch by sa mohlo zdať, že už nie sú až takí potrební, opak je pravdou. Našich starnúcich rodičov – starých rodičov našich detí – stále potrebujeme.
Možno si aj vy pamätáte prázdniny na dedine u starkých či víkendové obedy, alebo parené buchty len tak kedykoľvek cez týždeň. Ako štyridsiatnikov či päťdesiatnikov sme mali možnosť zažívať ich presne týmto spôsobom. Dnešná generácia starých rodičov je však iná. Nie je horšia, vôbec nie. Doba spôsobila, že do dôchodku odchádzajú v oveľa neskoršom veku, a ak fyzicky vládzu, aj vtedy majú stále dostatok vlastných záujmov, túžob a plánov. Alebo naopak, túžia po zaslúženom tichu a pokoji. Prípadne sa o životy svojich detí a vnúčat zaujímajú až príliš. Ako v tom nájsť rovnováhu a zároveň si s nimi udržať dobrý vzťah?
PRIJAŤ ODLIŠNÉ POHĽADY
Nemusíme pochybovať o tom, že staršia generácia je vzácna. Jej pohľad na život i svet môže byť obohacujúci a prínosný. Často nás môže vtiahnuť späť do jednoduchého, obyčajného života, ktorý v dnešnej spoločnosti plnej podnetov strácame. Aby sme však dokázali prijať jej odkaz, musíme prekonať aj mnoho nezhôd a prijať odlišné pohľady. Nemusíme so všetkým súhlasiť, ale vyrozprávať by sme si ich mali. Napokon, ako v každom vzťahu, aj tu je základom komunikácia. Nemusí to byť najľahšie, pretože zvyky niekdajšej generácie v tejto oblasti nemusia byť úplne zdravé. Kedysi sa nedával priestor inému (povedzme detskému) názoru – čo povedal rodič, to platilo. Nebol priestor na kompromis alebo ústupky zo strany dospelého. Prísna výchova sa spájala s jasnými pravidlami, deti poznali svoje hranice, zároveň si však málokedy vedeli voči rodičom vybudovať dôveru. Pritom tá je jednou z nosných častí, aby sme s niekým mohli mať vzťah. Dnešné poznatky z oblasti výchovy ponúkajú iné prístupy. Rodičia majú obrovské množstvo možností, ako svoje deti vychovávať. Často sa však len snažia nevychovávať spôsobom, ako boli vychovávaní oni. Niekedy sa preto stratia, „uletia“ totálne odlišným smerom, aj zo strachu, aby neboli ako ich vlastní rodičia. Mnohí z nás však po rokoch zisťujú, že napriek veľkej snahe „dedičstvo“, ktoré sme dostali, v nás stále drieme a niektoré výchovné postupy sme prebrali. A tak sami v sebe bojujeme s týmto dedičstvom, snažíme sa nájsť tú najlepšiu cestu pre nás i pre deti a zároveň sme vystavovaní kritike vlastnej výchovy.
VYCHOVÁVAME V INEJ DOBE
Našim rodičom sa nie vždy pozdáva, že ich vnúčatá majú vlastný názor, ktorý sa neboja povedať, alebo že svoje emócie dávajú najavo až príliš nahlas. Nezriedka preto utrúsia poznámku: „Vy ste takí neboli.“ Alebo „Naše deti by si to nedovolili.“ Na jednej strane nás tieto vety môžu spochybniť. Na druhej strane nám môžu pomôcť zamyslieť sa a prehodnotiť, či sme niečo v našej výchove nezanedbali alebo nepodcenili. Ak to tak naozaj je, stále je čas napraviť to. Ak však nie je, postavme sa za vlastné výchovné metódy a s láskou, ale dôrazne ich predostrime druhej strane.
„My sme mobily nemali, a sme tu,“ aj túto vetu tiež zvykneme počúvať. Pričom za slovo „mobily“ si môžeme doplniť hračky, oblečenie, voľnočasové aktivity alebo čokoľvek iné. Toto tvrdenie je síce pravdivé, nepočíta však so zásadnou vecou – dnešná generácia detí, ale i spoločnosť samotná, je iná ako predošlá. No hlavne doba, pre ktorú naše deti vychovávame, je iná. Neznamená to, že sa jej máme prispôsobovať. Ide však o to, že toto porovnávanie je zbytočné. My nemusíme čakať v rade na banány ani sa báť, že nám prídu na to, že chodíme do kostola. Čelíme však mnohonásobne väčšiemu stresu, nárokom doby i novodobým chorobám. Ako rodičia sa sami učíme, ako to najlepšie uchopiť, nielen čo sa týka mobilov či iných digitálnych technológií. Spochybňovanie alebo kritika nám v tom veľmi nepomáhajú. Ak ich však dostaneme, najlepšie bude, ak to s nimi prediskutujeme, ukážeme im, o čo sa snažíme, z čoho vychádzame a kam sa chceme dostať. Vyhnime sa však obviňovaniu alebo zhadzovaniu ich niekdajšej výchovy.
ROZMAZNÁVAŤ LEN DO MIERY NASTAVENÝCH HRANÍC
Ak náhodou so svojimi rodičmi zdieľame aj jednu domácnosť, fungovanie s nimi môže byť ešte náročnejšie. Dochádza k stretu dvoch svetov. Akokoľvek veľmi sa môžeme snažiť, ku konfliktom príde či chceme, alebo nie. Najhoršie je, ak u babky a dedka platia iné pravidlá, ak povolia to, čo majú inak deti zakázané alebo nerešpektujú vôľu ich rodičov. Starí rodičia môžu rozmaznávať, ale len do miery, kým to nenarúša nastavené hranice. Kontrolná otázka: „Čo na to hovorí tvoja mama?“ alebo „Otec by s tým súhlasil?“ je určite namieste. Aj keď, povedzme si rovno, deti sú tvory vynaliezavé a rady si pravdu prispôsobia. Niekedy je preto lepšie si ich tvrdenia overiť.
Vzťah starí rodičia a ich deti a vnúčatá nie je jednostranný. Nemôžeme prihliadať len na vlastné očakávania či potreby. S vekom u starých ľudí pribúdajú i choroby alebo rôzne fyzické obmedzenia. Tí, ktorí sa kedysi starali o nás, teraz sami potrebujú aspoň nejakú mieru starostlivosti od nás. Niekedy možno ide len o jednoduchý záujem, telefonát či návštevu. Inokedy, naopak, si to vyžaduje zavážanie k lekárom, dávkovanie liekov, varenie alebo dokonca aj vykonávanie základných úkonov ako obliekanie či kŕmenie.
Ak ešte máme svojich rodičov, buďme vďační. Život s nimi, či už v jednej domácnosti, alebo sporadicky pri návštevách, nemusí byť jednoduchý. Pravdepodobne aspoň z času načas jeden na druhého narazíme, prídeme do konfliktu alebo nezhôd. Skúsme zachovať pokoj a dívať sa na nich s úctou. Mnohé veci, z toho, čo prežívajú alebo vidia, pochopíme až neskôr, keď budeme v ich veku. Veď aj my sami raz asi budeme starými rodičmi. Naše deti budú vychovávať naše vnúčatá v inej dobe. Zrejme budeme mať rozdielne názory – na to, čo jedia, kedy chodia spať, čomu sa venujú… Aj s ohľadom na tieto skutočnosti buďme v pohľade na vlastných rodičov milosrdní a láskaví.
