Manipulácia vo vzťahu: Zmena manipulatívneho správania sa neudeje bez dlhodobej odbornej pomoci

Manipulácia je jednou z foriem psychického násilia. Nielen o tom, ako taká manipulácia vyzerá v manželstve, sme sa rozprávali so psychologičkou Líviou Johanovou pôsobiacou v Rodinnom centre mamy Margity, saleziánskom diele na Trnávke. Vďaka nadstavbovému terapeutickému výcviku „Systemická a transformačná terapia a rast pre páry a rodiny podľa modelu Virginie Satirovej“ pomáha jednotlivcom i párom v rôznych oblastiach ich života.

Ako sa môže manipulácia prejavovať v manželstve alebo vo vzťahu všeobecne?

Ide o správanie, keď jeden človek využíva druhého k naplneniu svojich zámerov či potrieb. Cieľom človeka, ktorý manipuluje, je vnútiť druhému svoje presvedčenia či myšlienky a donútiť ho robiť to, čo on chce a považuje za správne. Tento spôsob je často nátlakový a devalvačný, to znamená, že druhého ponižuje. Niekedy sa tak deje sofistikovane, ale niekedy aj agresívnym spôsobom.

Manipuláciu považujeme za psychické násilie. Čo všetko takéto násilie spôsobuje?

Napríklad vytvára napätie a nerovnováhu vo vzťahu. Tiež spôsobuje nezdravú hierarchiu, v ktorej sa jeden z partnerov zo strachu alebo pocitu viny či manželskej povinnosti neustále prispôsobuje tomu druhému. Manipulácia je opakom slobody – pri človeku, ktorý zvykne používať manipuláciu, cítime napätie, pocit viny a strachu. A pod vplyvom tohto tlaku sa vzdávame svojej slobody, svojho práva povedať nie, alebo niečo odmietnuť. 

Aké druhy manipulácie, resp. manipulačné techniky poznáme?

Hlavnou charakteristikou manipulácie je ponižovanie a spochybňovanie druhého človeka (známy ako gaslighting), citové vydieranie, nerešpektovanie potrieb a požiadaviek druhých (egocentrizmus). Typická je taktiež nejasná, nepriama, vyhýbavá komunikácia.

Ako sa ešte môže prejavovať?

Prekrúcaním pravdy, prílišnou vzťahovačnosťou, podozrievavosťou, výraznou kontrolou (obmedzovaním, sledovaním partnera, žiarlivosťou) či stavaním sa do role obete a obviňovaním manželského partnera z vlastných pocitov nešťastia. Objavuje sa taktiež vyhýbanie sa zodpovednosti vyplývajúce z neschopnosti urobiť nejaké rozhodnutie alebo sa k niečomu zaviazať, často sa preto s človekom, ktorý manipuluje, dá dohodnúť len ťažko. Môže neustále delegovať svoje úlohy a zodpovednosť na iných – často na poslednú chvíľu postaví človeka pred „hotovú vec“.

A čo také podmieňovanie – niečo za niečo –, aj to je znakom manipulácie?

Áno, vo vzťahoch je manipulatívna aj podmienenosť (zákon reciprocity) – niečo za niečo: keď urobíš toto, dostaneš/nedostaneš tamto. „Keď som toľko pre teba urobil/urobila, musíš mi to teraz oplatiť.“ Manipuláciu vo vzťahu môže tiež sprevádzať „hra boja o moc“ – „musí byť iba po mojom – ak nie, tak ťa potrestám“.

MANIPULÁTOR POTREBUJE MAŤ NAD VECAMI VO VZŤAHU KONTROLU

Prečo má človek vôbec potrebu manipulovať?

Človek, ktorý manipuluje, potrebuje mať vo vzťahu kontrolu nad vecami, ktoré musia byť iba podľa jeho predstáv. Ak sa tak nedeje, svojho partnera trestá devastačnou kritikou, verbálnymi útokmi, alebo naopak tichom či urazenosťou, izoláciou od vonkajšieho sveta, odopieraním finančnej podpory, príp. intimity, alebo násilným vyžadovaním intimity a sexu alebo priamo fyzickou agresiou a pod.

Akú osobnosť má manipulátor?

Manipulatívne správanie môže byť prejavom patológie osobnosti, to sú zrejme vrodené faktory, alebo traumatických zážitkov a udalostí pochádzajúcich prevažne z ranného detstva. Človek, ktorý manipuluje, zväčša cíti strach, až ohrozenie a úzkosť.

Z čoho tieto pocity môžu pochádzať?

Vychádzajú z toho, že tento človek ako dieťa nezažil dostatok bezpečia a lásky od svojich rodičov, ktorí však v rámci ich možností a najlepších úmyslov nenapĺňali jeho potreby dostatočne, alebo ho citovo zanedbávali, tiež psychicky alebo fyzicky týrali. Rodičia napríklad trpeli závislosťami rôznych druhov alebo neliečeným psychickým ochorením, alebo bojovali s vlastnou traumatizáciou či existenčnou krízou – napr. povojnová generácia…

Človek, ktorý manipuluje, často vyzerá ako veľmi sebavedomý človek. Je to naozaj tak?

Takýto človek má problém pripustiť si chybu či prijať akúkoľvek kritiku, dokonca popiera aj akékoľvek fakty o svojom pochybení, obviňuje z nich partnera, radšej aj zaklame, než aby priznal svoju chybu. Navonok sa síce manipulujúci ľudia môžu prejavovať dominantne, aj šarmantne a sebavedomo, avšak majú veľké ťažkosti s nízkym pocitom vlastnej hodnoty a sebaúcty. To si často kompenzujú tým, že sa snažia „mať navrch“ nad inými, alebo mať väčšiu moc ako ostatní. Ovládať ich im totiž zvyšuje pocit kontroly a vlastnej hodnoty.

Ako sa k človeku-manipulátorovi máme postaviť? Aj on má svoju ľudskú hodnotu, hoci jeho správanie je nesprávne…

Musíme rozlišovať medzi osobnosťou človeka a jeho správaním. Verím, že každý človek je vo svojej podstate milovaným Božím dieťaťom, jeho jedinečným stvorením hodným lásky, úcty, a v ktorého vnútri sídli dobrota. Na druhej strane je jeho správanie/obrany, ktoré vplyvom okolností a v priebehu rôznych zážitkov, skúseností a udalostí, môže byť aj veľmi ubližujúce, deštruktívne. Môžeme mať k takémuto človeku porozumenie a súcit, to však neznamená, že takéto správanie by sme mali normalizovať, tolerovať a ospravedlňovať.

Uvedomuje si osoba, ktorá manipuluje, že robí niečo nesprávne?

Nie vždy. Aj človek, ktorý manipuluje, zažíva negatívne dôsledky svojho správania, ktoré sa prejavujú v jeho blízkych vzťahoch, v ktorých zažíva konflikty a nespokojnosť. To, že práve jeho správanie môže byť toho príčinou, si však vo väčšine prípadov neuvedomuje. 

Ako je možné rozpoznať, že žijeme vo vzťahu s manipulátorom?

Niekedy je veľmi ťažké si to uvedomiť. Hlavne keď sme veriaci, máme tendenciu uprednostňovať potreby druhých pred svojimi vlastnými. Zvykneme sa „uponižovať“ a prehliadať krivdy, nastavovať „druhé“ líce. Aj medzi veriacimi je ich veľa, viera nie je automatickou zárukou asertivity a vysokej sebaúcty. Každý z nás túži byť milovaný druhými a túži byť uznaný. Práve tieto túžby nás niekedy vedú k tomu, že vyhovieme žiadosti našich blízkych, že urobíme tak, aby boli ostatní s nami spokojní. Bojíme sa odmietnuť požiadavky blízkych, pretože sa budú na nás hnevať.

Z čoho tento strach môže prameniť? Je to znovu niečo, čo sme sa naučili v detstve?

Presne tak. V detstve sme si vytvorili presvedčenie, že ak sa na nás rodičia hnevajú, nemajú nás radi. Tak sme sa naučili, že je bezpečnejšie skrývať svoje pocity a nehovoriť o svojich potrebách, ale radšej vyhovieť tým druhým. Vtedy cítime, že sme milovaní a že máme hodnotu. Deje sa to zväčša na nevedomej úrovni. Človek, ktorý využíva manipuláciu ako prostriedok na dosahovanie svojich potrieb a cieľov, väčšinou tiež nevedome využíva tieto naše tendencie a stavia nás pred tieto dilemy: „Ak chceš byť dobrým manželom/dobrou manželkou, musíš robiť toto a takto, ako chcem ja. Mal/Mala by si predsa milovať blížnych, ak chceš byť dobrým kresťanom, nie? Veď sme rodina, musíme si pomáhať,“ a pod. Niekedy používajú sofistikovaný jazyk, ktorý je ťažšie odhaliť.

Ako teda môžeme nájsť správnu mieru medzi obetovaním sa a niečím, kde sa už nechávame manipulovať?

Verím, že máme milovať blížnych, ale rovnako aj seba samých. Preto si potrebujeme dať otázku, ako vyvážený je vzťah, v ktorom sa nachádzam? Môžem si dovoliť slobodne vyjadrovať svoje názory a potreby? Sú rešpektované? Keď poviem nie, môj partner sa iba hnevá a je sklamaný (čo je prirodzené a ľudské, aj keď nie vždy príjemné) alebo ma nejakým spôsobom za to aj trestá?

Môže človek odhaliť v partnerovi manipulátora až po rokoch vzťahu? Alebo existujú znaky, že je človek manipulátor hneď na začiatku?

Niekedy sa človek, ktorý manipuluje, zvykne prejavovať na začiatku vzťahu šarmantne a robí pre nás všelijaké služby, zahŕňa nás darmi alebo nám pomáha, môže nám aj lichotiť. To spôsobuje, že sme mu zaviazaní, preto samozrejme túto jeho snahu opätujeme. Málo hovorí o sebe a neodhaľuje svoje vnútro a prežívanie. Vytvára okolo seba isté tajomstvo. To, čo sa dá spozorovať, je vyhýbavá komunikácia, keď človek nehovorí veci na rovinu, napríklad o sebe a svojich pocitoch, zavádza, zvaľuje na nás zodpovednosť – môžeme si všimnúť, že akékoľvek rozhodovanie je nakoniec na našich pleciach („urob, ako myslíš“), keď sa však „netrafíme“ do jeho predstavy, stávame sa terčom jeho kritiky.

Niekedy to môže byť aj naopak, že manipulujúci človek chce rozhodovať o všetkom sám, lebo je presvedčený, že to vie najlepšie (na začiatku vzťahu to môžeme vnímať ako iniciatívnosť). Ide však o snahu kontrolovať, môže sa objaviť aj žiarlivosť a majetnícke sklony.

Hovorí sa, že niekedy nám to, že sa deje niečo zlé, napovie aj samo telo. Je to naozaj tak?

Určite. Naše telo totiž často pod vplyvom manipulatívneho tlaku začína trpieť psychosomatickými ťažkosťami. Rovnako tak však trpí aj naša psychika – môžeme prežívať úzkosť, depresívne nálady plynúce z pocitu vlastnej nedostatočnosti, nízku sebaúctu. Rokmi sa zbiera aj frustrácia a hnev, ktoré, ak ich správne uchopíme, nás môžu spolu s našou sebaúctou nasmerovať k zmene.

NESTAČÍ IBA ZOPÁRKRÁT NAVŠTÍVIŤ PSYCHOLÓGA

Môže sa manipulátor natrvalo zmeniť? Nebude mať tendenciu vrátiť sa na „staré chodníčky“?

Samozrejme, že zmena je vždy možná, stále je nádej na zmenu, pokiaľ ju chcú obaja partneri a sú aj obaja otvorení na odbornú psychoterapeutickú pomoc. Človek s manipulatívnymi spôsobmi správania sa však zväčša nezmení, nakoľko má oslabenú sebareflexiu. Keď nevníma a nie je schopný si pripustiť aj svoju zodpovednosť za ťažkosti vo vzťahu, nedokáže zmeniť toto svoje správanie. Zväčša nechce nič meniť ani tolerovať, keď sa o zmenu snaží jeho/jej partner/partnerka. Nepáči sa mu, ak má odrazu „vlastnú hlavu“, „neposlúcha“, ale robí slobodnejšie ako chce a potrebuje, odmieta napĺňať jeho požiadavky. Človek, ktorý manipuluje, sa pod vplyvom strachu, že ho manželský partner opustí, môže začať snažiť o zmenu, avšak tieto zmeny nie sú zvnútornené, len dočasné. Nestačí iba zopárkrát navštíviť psychológa, aby bola polovička spokojná.

Čo je teda potrebné urobiť, aby mohla prísť trvalá zmena?

Taká zmena manipulatívneho správania sa neudeje bez dlhodobej odbornej – psychologickej, psychiatrickej pomoci. Samozrejme, že existujú výnimky potvrdzujúce pravidlo, no zväčša to býva iba hra o čas, na ktorej konci sa prehlbuje sklamanie a frustrácia. Preto je v niektorých prípadoch riešením aj ukončenie vzťahu.

To je však definitívne riešenie. Existujú aj ďalšie možné riešenia, ak reflektujem, že žijem vo vzťahu s manipulátorom?

Nemáme moc zmeniť druhého človeka, máme však moc meniť seba a môžeme sa voči ubližujúcemu správaniu partnera vyhraniť a hľadať spôsob, ako nájsť pre seba bezpečie. Najlepším spôsobom je preto začať pracovať na zmene u seba. V tom, ako prekonať strach a nájsť odvahu postaviť sa za seba, môže pomôcť psychoterapia. Rovnako aj na zvýšení svojej sebaúcty, ktorá môže byť životom v blízkosti takéhoto človeka značne ubitá, pomôže osvojiť si asertívne spôsoby komunikácie a spôsoby, ako určovať efektívne hranice manipulatívnemu správaniu. Môžem čitateľom odporučiť knihu Hranice v manželstve od H. Clouda a J. Townsenda alebo knihu Nenechte sebou manipulovat od Isabelle Nazre-Aga.

Tento proces však často býva pre toho, ktorý chce niečo urobiť a chce sa oslobodiť a ochrániť pred manipulatívnym správaním partnera, veľmi náročný, nakoľko človek, ktorý manipuluje, sa tejto zmene spravidla bráni, zvyšuje tlak a deštruktívne správanie voči partnerovi. Ak manipulujúci človek narazí u svojho partnera na odpor a počuje na svoje požiadavky nie, zvyšuje tlak, vyvoláva v druhom človeku pocit viny, zastrašuje ho, citovo vydiera, vyhráža sa, a/alebo trestá.

ZOTRVÁVANÍM V TRAUMATICKOM PROSTREDÍ SA VYTVÁRA ĎALŠIA GENERÁCIA TRAUMATIZOAVNÝCH ĽUDÍ

Aký je život s človekom, ktorý manipuluje a aké sú dopady manipulácie?

Manipulatívne správanie má deštruktívny dopad na všetkých zúčastnených, na kvalitu ich psychického a často aj fyzického zdravia. Život s človekom, ktorý manipuluje, je život plný utrpenia, ponižovania, je súčasťou psychického násilia. Pokiaľ sú vo vzťahu prítomné aj deti, má to deštruktívny dopad aj na ne. Odborné výskumy zaoberajúce sa genézou násilia hovoria o tom, že týmto spôsobom sa násilie generačne odovzdáva. Na Slovensku vieme, že každá piata žena zažila istú formu domáceho násilia (psychické, sexuálne, fyzické). Podľa Eurostatu (2024) Slovensko vedie v rebríčku počtu obetí zakúšajúcich fyzické násilie, pričom verbálne násilie vrátane manipulatívneho, ako napríklad zastrašovanie, je políciou považované za predzvesť fyzického násilia. Zotrvávaním v tomto vysoko traumatickom prostredí sa vytvára ďalšia generácia traumatizovaných ľudí/detí, ktorí sa s najväčšou pravdepodobnosťou v budúcnosti stanú buď obeťami násilia, alebo sa sami stanú aktérmi násilia, ktoré pozorovali vo svojej rodine (vytvára sa tak bludný kruh násilia).

Ako môžeme podporiť obete manipulatívneho násilia?

Často počúvam klientov, ako trpia v takýchto vzťahoch a nedokážu stanoviť hranice. Väčšinou preto, že sa boja neprijatia, odsúdenia, partnerovho hnevu (najmä ak jeho prejavy sú agresívne), samoty, kritiky, toho, že nebudú milovaní, že partnera stratia, alebo sa obviňujú, lebo veria, že ťažkosti vo vzťahu sú ich vinou. Majú obavy o vlastnú existenciu („Čo bude so mnou?“), ale rovnako sa boja odsúdenia okolím („Čo si bude moja rodina/komunita o mne myslieť?“). Dávať hranice nám bráni aj strach z porušenia pravidiel/prikázaní Cirkvi a z dôsledkov ich porušenia (rozluka/rozvod, „nebudem dobrým kresťanom, nebudem môcť prijímať sviatosti, nebudem spasený“ a pod.). Bohužiaľ, často sa stáva, že okolie skutočných obetí naozaj nemá pre ne dostatok pochopenia. Chcela by som preto touto cestou pozvať všetkých ľudí dobrej vôle, nás veriacich, ale predovšetkým duchovných predstavených, aby používali svoju duchovnú autoritu na to, aby povzbudzovali partnerov/manželov k tomu, aby v takýchto prípadoch vyhľadávali odbornú psychologickú pomoc a mali odvahu stanovovať hranice ubližujúcemu správaniu (jednou z nich je aj odlúčenie od partnera). A rovnako potrebujeme všetci hľadať spôsob, ako podporiť skutočné obete a snažiť sa naplniť ich túžbu a právo na bezpečie a úctivé zaobchádzanie.

Ako veriaci sa však často uchyľujeme k instantným radám typu „treba to obetovať ako Pán Ježiš“. Ako sa postaviť k takýmto vyjadreniam?

Pre ľudí zažívajúcich takéto formy násilia je mimoriadne ubližujúce, ohrozujúce až devastačné, keď dostávajú rady takéhoto typu. Potrebujeme si uvedomiť, že v takýchto prípadoch sme my zodpovední za šírenie traumatizácie a násilia v našej spoločnosti. Napadá mi o tom výstižný citát Edmunda Burkeho: „Na to, aby zlo zvíťazilo, stačí málo: aby dobrí ľudia nerobili nič.“ Ak povieme, že treba zotrvať v násilnom a manipulatívnom vzťahu len kvôli deťom, zvaľujeme na ne zodpovednosť dospelých. Deti nie sú zodpovedné za svojich rodičov. Na to, aby obete takýto vzťah dokázali ukončiť, alebo sa aspoň dočasne odlúčiť, potrebujú dlhodobú terapeutickú podporu, tento proces je komplikovaný a vyžaduje čas. Treba si však uvedomiť, že pre deti je tento čas traumatizujúci a devastačný.

Čo ak zistím, že my sami vo vzťahu používame manipulačné techniky?

Väčšinou sme k sebe veľmi kritickí a obviňujeme sa. Každý z nás niečo vo vzťahoch niekedy pokazí. Preto ak ste sa našli v týchto riadkoch, je to dobrým znamením, že máte dostatok sebareflexie a náhľadu na vlastné správanie. Je to predpokladom zmeny a zmena je vždy možná pre tých, ktorí chcú na sebe pracovať. (úsmev) Možno ste v niektorých popísaných znakoch našli aj prejavy vášho manžela alebo vašej manželky. Každý z nás niekedy používa určité manipulatívne techniky, to však neznamená, že sme všetci „manipulátori“.

Môžeme teda tieto techniky používať bez toho, aby sme boli manipulátormi? Kedy?

Nehovorím, že to môžeme robiť, ale robíme to napríklad vtedy, keď nemáme odvahu, ale strach, že naša požiadavka bude vo vzťahu odmietnutá. Môžeme sa uchýliť k tomu, že napríklad postavíme partnera „pred hotovú vec“ – že niečo na poslednú chvíľu musí urobiť, a v takej situácii je ťažké odmietnuť. Problém nastáva vtedy, keď človek nevie konať či komunikovať inak ako manipulatívne.

Čo nám môže pomôcť v tom, aby sme komunikovali slobodne, bez strachu či bočných úmyslov?

Potrebujeme sa naučiť komunikovať priamo, veriť tomu, že máme hodnotu a právo naplniť aj svoje potreby, právo hovoriť nie. A potrebujeme skutočne uveriť tomu, že sme milovaní a slobodní. Potrebujeme sa naučiť, že nenesieme zodpovednosť za šťastie a pocity manžela/manželky. Potom aj keď hovoríme nie a môj partner sa nahnevá alebo je sklamaný, nemusíme sa trýzniť pocitom viny, že sme zlí. Môžeme veriť tomu, že sme napriek tomu dobrým manželom/dobrou manželkou, ktorý si váži nielen druhých, ale aj samého seba. Ak však máte ťažkosti vo vašich vzťahoch a nerozumiete tomu prečo, môžete vyhľadať odbornú psychologickú pomoc a postupne objaviť možné príčiny. Nie vždy to musí znamenať, že sa správame manipulatívne. Môžeme mať napríklad „len“ ťažkosti s nízkou mierou sebaúcty, ktorá sa prejavuje aj v negatívnych komunikačných vzorcoch, alebo oslabené sociálne kompetencie, ako napríklad empatiu, porozumenie sociálnym situáciám. Alebo môžeme narážať na emocionálnu nezrelosť či negatívne vzorce správania z našej primárnej rodiny, či „len“ reagujeme obrannými pozíciami v strese. V týchto oblastiach môžeme všetci na sebe pracovať a tak rásť v láske a úcte k druhým aj k sebe samým.

Foto: pexels.com, archív respondentky